Tragické dôsledky nepochopenia skutočnej podstaty vzkriesenia Krista
Ak ľudia vnímajú určité zásadné veci nesprávne a podľa toho sa potom vo svojom živote riadia, musia nevyhnutne kráčať nesprávnou cestou, na ktorej konci ich čaká tragédia. A presne tak je tomu aj s pohľadom na vzkriesenia Krista. Viera kresťanov totiž v tomto prípade nekorešponduje so zákonmi univerza, to jest s tým, ako v skutočnosti vstal Ježiš z mŕtvych.
Kresťania veria, že vstal vo svojom hrubohmotnom, fyzickom tele. A toto svoje presvedčenie potvrdzujú trebárs katolíci na každej omši, kde sa vo vyznaní viery modlia: „verím vo vzkriesenia tela a v život večný“. Veria teda, že rovnako, ako podľa nich vstal Ježiš vo svojom fyzickom tele, rovnako aj oni vstanú z mŕtvych vo svojom súčasnom, fyzickom tele, a v ňom budú žiť večne.
Skúsme však teraz podrobiť ich vieru hlbšiemu skúmaniu a polome si otázku: Je možné fyzickému a materiálnemu telu človeka prejsť cez zamknuté dvere? V evanjeliách je totiž zaznačené, že keď sa učeníci po smrti Krista tajne stretli, v strachu pred židmi zamkli za sebou dvere. A ako sa začali modliť, zrazu sa medzi nimi objavil ich Majster.
Mnohí určite namietnu, že Ježiš robil počas svojho života veľa zázrakov, takže takéto niečo by pre neho nemalo byť problémom. Na tomto mieste je ale treba zdôrazniť, že zázraky, ktoré robil Pán, boli v skutočnosti úplne iného charakteru, než sa ľudia nazdávajú. Nešlo totiž o žiadne činy ľubovôle, ale o prísne zákonitý dej. Všetko sa vždy dialo v dokonalom zohľadnení zákonov, na základe ktorých funguje univerzum. Či už ide o zákony fyzické, alebo o zákony duchovné. Oboje boli do podstaty fungovania stvorenia vložené samotným Stvoriteľom. A jeho Syn Ježiš zvlášť zdôrazňoval, že na Zem neprišiel žiadne zákony rušiť, ale naopak, naplňovať. Preto sa narodil ako človek, preto bol podrobený hladu, smädu, únave, i všetkému ostatnému, čomu je podrobený každý z nás vo fyzickom tele.
A to teda znamená, že ak nikto z ľudí nemôže prejsť do miestnosti cez múry, alebo cez zamknuté dvere, nebolo to možné ani Ježišovi v hrubohmotnom tele, rešpektujúcom fyzikálne zákony jeho Otca.
Ale pozor! Je veľmi jednoduché a ľahké prechádzať cez zamknuté dvere v tele jemnohmotnom! A práve v tomto jemnohmotnom tele vstal Ježiš Kristus z mŕtvych! Práve v tomto jemnejšom tele mu bolo možné po štyridsiatich dňoch vystúpiť na nebesia tak, ako ho videli jeho učeníci, aby nakoniec, v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej, božej podstate sa znovu zjednotil s Bohom Otcom, po pravici ktorého kraľuje na večné veky.
No a jedine týmto spôsobom, akým bol vzkriesený Kristus a vystúpil na nebesia, jedine týmto spôsobom môže byť vzkriesený a vystúpiť na nebesia každý človek, ktorý žije podľa jeho učenia! To znamená, že aj on bude po svojej fyzickej smrti najskôr vzkriesený v jemnohmotnom tele, aby v ňom potom začal pozvoľna stúpať k výšinám, a nakoniec, aby v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo a vstúpil vo svojej čistej duchovnej podstate do blízkosti Najvyššieho. Do jeho kráľovstva nebeského! Do večnej ríše Ducha!
Lebo do kráľovstva Ducha je možné vstúpiť len duchu človeka! Veď predsa fyzické, materiálne a hrubohmotné telo je len z prachu zeme a na prach sa nakoniec aj obráti.
A práve preto je nesmiernym nešťastím, ak ľudia veria, že budú k životu večnému vzkriesení vo svojom hrubohmotnom tele a v tomto zásadnom omyle sa neustále utvrdzujú, ako trebárs katolíci v modlitbe vyznania viery. To však musí mať za následok, že si títo ľudia po fyzickej smrti odnesú svoje presvedčenie aj do jemnohmotnosti. A ich mylné presvedčenie ich bude zadržiavať od skutočného duchovného vzostupu. Nedovolí im totiž stúpať k výšinám Ducha, ale bude ich stále držať iba tam, kde očakávajú splnenie svojho vzkriesenia. Čiže v blízkosti najhrubšej hmoty.
Pohnúť sa ďalej a odpútať sa z dosahu najhrubšej hmotnosti však budú môcť jedine vtedy, ak sa zbavia svojho chybného presvedčenia. Ale to bude nesmierne ťažké, pretože tak sa to predsa modlili na každej omši a takto ich to učili nimi rešpektované, duchovné autority.
Svojim dlhodobým zotrvávaním v blízkosti najhrubšej hmotnosti sa však vystavujú veľkému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu definitívneho zániku vlastnej osobnosti! Všetko hmotné je totiž podrobené vzniku a zániku. Lebo tak, ako vznikne naše fyzické telo a potom zanikne a premení sa v prach, tak sa stane i s telom zvieraťa i s každou rastlinou. Ale tak isto sa stane aj s našou planétou, s našou slnečnou sústavou, ba dokonca aj s jemnohmotnými svetmi, obývanými ľudskými dušami. A preto bude musieť byť podrobené zániku i každé vedomé ľudské ja, ktoré sa nedokázalo včas odpútať od hmoty a zostalo s ňou zviazané. Zviazané buď prostredníctvom rôznych omylov a dogiem, ktorým kŕčovito verí, alebo prostredníctvom rôznych materialistických vášní, žiadostí a sklonov, od ktorých sa nedokáže odpútať.
Uniknúť osudu rozkladu hmoty môže len ten, kto dokáže zrealizovať svoje vlastné vzkriesenie z hmoty tak, ako nám to svojim vzkrieseným ukázal Kristus.
To znamená, že ak bude na Zemi žiť, myslieť a jednať v súlade s učením Spasiteľa, po fyzickej smrti začne vo svojom jemnohmotnom tele okamžite stúpať na nebesá, aby v najvyšších výšinách odložil aj jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpil do kráľovstva Ducha, ktoré je večné, a preto v ňom už nič nepodlieha vzniku ani zániku tak, ako je tomu v hmotnom, alebo v jemnohmotnom svete.
Vzkriesenie Ježiša Krista a jeho nanebovzatie musí byť preto poznané tak, ako k nemu v naozaj došlo a ako to korešponduje so zákonmi univerza, vloženými do neho jeho Otcom nebeským.
Kto ale tieto veci odmieta poznať, kto sa kŕčovito drží omylu, pretože tak ho to učia duchovné autority, odnesie si svoj omyl so sebou na takzvaný druhý svet. A ak svoj omyl ani tam nedokáže prehliadnuť a zriecť sa ho, stane sa mu nakoniec záhubou a zničením, pretože ho bude neustále zadržiavať v blízkosti najhrubšej hmoty až do chvíle, kedy sa hmotné svety začnú rúcať sami v sebe. A konečný zánik hmotnosti, to jest jej hrubohmotnej i jemnohmotnej časti, bude potom nevyhnutným zánikom každej osobnosti, ktorá v hmotnosti z akéhokoľvek dôvodu uviazla, a nedokázala sa od nej včas odpútať a uniknúť do bezpečia kráľovstva nebeského.
Názvoslovie:
Hrubohmotnosť: Fyzická a materiálna realita, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti.
Jemnohmotnosť: Jemná materiálna realita, do ktorej odchádza naše vedomie po fyzickej smrti. Kresťania ju nazývajú očistcom.
Jemnohmotnosť má veľa úrovní a každý sa dostane do takej, ktorá presne zodpovedá mravnej a duchovnej výške jeho osobnosti. Existujú jemnohmotné úrovne nízke, totožné s takzvaným peklom a jemnohmotné úrovne vysoké, plné radosti a ušľachtilosti. Napriek tomu to však ešte stále nie je nebo, ani takzvaný raj. Sú to len vysoké úrovne jemnohmotnosti.
Raj, alebo duchovná ríša: Nachádza sa nad hmotnosťou, konkrétne nad jej jemnohmotnou časťou. Dostať sa do raja môže len človek, ktorý sa vo vysokých jemnohmotných úrovniach zušľachtí natoľko, že môže odložiť aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpiť do raja
Celé je to veľmi podobné tomu, ako keď na zemi fyzicky zomrieme. Tým dochádza k odloženiu nášho fyzického tela a nášmu vzkrieseniu v jemnohmotnosti, alebo na takzvanom druhom svete. Rovnako teda aj vo vysokých úrovniach jemnohmotnosti, po svojom maximálnom zušľachtení odložíme i svoje jemnohmotné telo a prežijeme vlastné vzkriesenie v ríši Ducha. A práve toto naše vzkriesenie z hmoty do večnej ríše Ducha je skutočným zmyslom celého nášho bytia.
Posledný súd: Čas začiatku prirodzeného rozkladu hmotného univerza, a to ako jeho hrubohmotnej, tak aj jemnohmotnej časti. Kto sa do tejto doby z akéhokoľvek dôvodu nedokáže odpútať od matérie a vstúpiť do večnej ríše Ducha, odsudzuje sám seba k zániku v nevyhnutne nasledujúcom, rozkladnom procese hmotného sveta.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Moderátor: Moderátori
Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Niečo zásadného o Stvoriteľovi, určené ateistom
Milí ateisti, materialisti a všetci ostatní, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu staviate proti existencii Stvoriteľa viete, prečo nie ste schopní ho vnímať? Viete, prečo sa domnievate že neexistuje, a svojej mylnej domnienky sa tak vehementne držíte? Tento text vám dá odpoveď.
Pochopenie sa skrýva v poznaní princípu klasického rozhlasového vysielania. Existuje veľa rôznych typov rádií, ktoré vysielajú v rozhlasovom éteri na rozličných vlnových dĺžkach. Alebo inak povedané, na rozličných frekvenciách. Kto chce počúvať rádio podľa vlastného výberu, musí vlastniť rozhlasový prijímač a na ňom si naladiť príslušnú frekvenciu. Ak bude mať čistý príjem a rozhlasový signál mu nebude nič rušiť, môže potom nerušene počúvať vysielanie zvolenej rozhlasovej stanice.
No a tento istý princíp funguje aj vo vzťahu k Stvoriteľovi, ktorého súcnosť vyžaruje, alebo vzhľadom k nášmu príkladu o rozhlase vysiela na celkom konkrétnej a špecifickej frekvencii. Každý, kto chce zachytiť jeho vyžarovanie, alebo vysielanie, sa jednoducho musí naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku. To však ale zároveň znamená, že každý jedinec, ktorý nie je schopný, alebo ochotný naladiť sa na zodpovedajúcu frekvenciu, nemôže v nijakom prípade zachytiť jeho vysielanie.
A presne toto je prípad materialistov a ateistov, ktorých osobnosť je vnútorne naladená na úplne iné frekvencie, než je frekvencia vysielania Stvoriteľa. Preto celkom logicky jeho vysielanie nezachytávajú.
Avšak na základe toho, že sú oni sami neschopní správne sa naladiť nelogicky tvrdia, že nijaký Stvoriteľ neexistuje. Lebo oni nikdy nijakého Stvoriteľa nevideli, ani nepočuli. Nechcú totiž pochopiť, že hlavná príčina spočíva v nich samotných. V ich osobnej neschopnosti naladenia sa na zodpovedajúcu frekvenciu presne tak, ako je tomu pri rozhlasovom vysielaní. A preto sú presvedčenými ateistami a materialistami.
Takáto je realita, ale aby sme neskončili len pri jej konštatovaní ukážme si, akým spôsobom by sa mohli títo materialisticky a ateisticky poblúdení ľudia dokázať naladiť na zodpovedajúcu vlnovú dĺžku a zachytiť vyžarovanie súcnosti Stvoriteľa, na základe čoho by sami v sebe poznali, že skutočne existuje.
Absolútne prvým a zásadným krokom je vôbec pripustenie reality existencie Stvoriteľa. Lebo ak napríklad pre porovnanie už v zásade neveríme, že existuje nejaký slovenský rozhlas s veľkým množstvom pracovníkov, ktorý vysiela dvadsaťštyri hodín denne, potom si ani nekúpime rozhlasový prijímač. Potom sa ani nenaladíme na frekvenciu slovenského rozhlasu, takže si nikdy v živote nijaké jeho vysielane nevypočujeme.
Absolútne prvou podmienkou je teda pripustenie možnosti, že Stvoriteľ existuje. A keď už teda túto možnosť v zásade striktne neodmietame, druhou podmienkou je zaobstaranie rozhlasového prijímača.
S tým si však nemusíme robiť starosti, pretože oným prijímačom je naša vlastná osobnosť. Sme ním my samotní, konkrétne naše vedomie. A keďže tento druh rozhlasového prijímača vlastní automaticky každý z nás, zostáva už len jeho naladenie na zodpovedajúcu vlnovú dĺžku. Jeho naladenie na zodpovedajúcu frekvenciu.
Tu je však trochu rozdiel, pretože ovládačom rozhlasového prijímača dokážeme naladiť požadované vysielanie okamžite, zatiaľ čo naladenie našej osobnosti na frekvenciu vyžarovania Stvoriteľa je proces trochu dlhodobejší. Spočíva v pochopení, že Stvoriteľ predstavuje určitú kvalitu a táto kvalita tvorí i podstatu jeho vyžarovania. Stvoriteľ zastrešuje najvyššiu kvalitu dobra, lásky, spravodlivosti, čistej ušľachtilosti a všetkých ostatných vysokých a vznešených cností, ako je čestnosť, nezištnosť, skromnosť, ľudskosť, a tak ďalej, a tak ďalej. Všetky tieto a im podobné prvky tvoria podstatu vyžarovania Najvyššieho a sú od neho smerom von neustále vysielané do celého stvorenia.
No a každý, kto sa chce naladiť na túto frekvenciu a zachytiť toto vysielanie, musí začať nalaďovať svoj prijímač, čiže svoju osobnosť a svoje vedomie do súladu s princípmi dobra, spravodlivosti, pomáhajúcej lásky a čistej ušľachtilosti. A čím viac sa bude človek vnútorne stávať práve takýmto, tým jasnejšie a čistejšie bude zachytávať „rozhlasový signál“ vysielania Stvoriteľa do stvorenia.
Na samom začiatku, keď naša osobnosť stojí ešte mimo základných princípov vyžarovania Stvoriteľa, spomínaných vyššie, budeme nevyhnutne zachytávať len šum presne rovnako, ako keď ladíme rozhlasový prijímač a nemôžeme na ňom nič chytiť. Ak nás to ale neodradí a svoju osobnosť a svoje vedome budeme ďalej postupne ladiť do súladu so princípmi vyžarovania Stvoriteľa, začneme v „rozhlasovom éteri“ niečo zachytávať. Bude to síce spočiatku len slabé a nejasné, budú to len nejasné záblesky a slabé tušenie, ale ak neustaneme vo svojom úsilí o dosiahnutie osobnej ušľachtilosti, bude sa náš rádiový signál stávať čoraz jasnejším a silnejším.
Znamená to teda, že úmerne s rastom dobra, spravodlivosti, lásky a ušľachtilej čistoty v človeku rastie aj jeho schopnosť zachytávať vysielanie, alebo vyžarovanie všeobsiahleho princípu Dobra, Spravodlivosti, Lásky a najvznešenejšej Ušľachtilosti Stvoriteľa. No a ľudsky dokonalý jedinec, skutočne pevne stojaci v týchto princípoch zachytáva už iba čistý a jasný signál. Jasne vníma vyžarovanie a súcnosť Najvyššieho, pretože sa dokázal v štruktúrach svojej osobnosti a svojho vedomia dokonale naladiť na frekvenciu jeho vysielania. Pre takéhoto človeka sú potom smiešne, ale zároveň aj smutné všetky tvrdenia nevedomých, že Stvoriteľ neexistuje, pretože on predsa jasne vníma jeho vyžarovanie. Asi tak, ako každý z nás jasne počuje vysielanie slovenského rozhlasu, keď naň správne naladil svoj rozhlasový prijímač.
Ľudia, žijúci na zemi sú ako rozhlasové prijímače, ktoré sú v súčasnosti naladené na rozličné rozhlasové stanice. Charakter ich osobnosti, charakter ich vedomia, ich myslenia a ich hodnôt predstavuje frekvenciu, ktorá určuje, o aké konkrétne rozhlasové stanice ide. Najviac ľudí dneška počúva rozhlasovú stanicu „Peniaze“, pretože práve na jej frekvencii sa pohybuje ich myslenie, vedomie, vnímanie sveta a rebríček hodnôt. Ďalšou najpočúvanejšou rozhlasovou stanicou je rádio „Užívanie si“, na ktorej vlnových dĺžkach sa taktiež pohybuje obrovské množstvo poslucháčov. A medzi ďalšie počúvané rozhlasové stanice patrí rádio „Zmyslové pôžitky“, rádio „Majetok“, rádio „Kariéra“, rádio „Materializmus“, rádio „Osobný prospech“, rádio „Zisk“, rádio „Konzumný spôsob života“ a mnohé iné, podobné vysielače. Ľudia ich počúvajú preto, lebo práve na ich vlnovej dĺžke sú oni sami hodnotovo a osobnostne vnútorne naladení.
A mnohí verní poslucháči všetkých vyššie spomínaných rádií sú ateistami a materialistami, ktorí tvrdia, že žiadne rádio „Stvoriteľ“ neexistuje.
Milí poblúdení priatelia, neexistuje preto, lebo ste naladení na úplne iných frekvenciách a na úplne iných vlnových dĺžkach. Keby ste sa však dokázali vnútorne hodnotovo preladiť na frekvencie rádia „Stvoriteľ“, celkom určite by ste aj vy zachytili jeho vysielanie presne tak, ako v súčasnosti zachytávate a počúvate mnohé iné, oveľa podradnejšie rádiá.
Všetko je v rukách človeka. Iba on sám svojim hodnotovým zameraním a charakterom svojho myslenia určuje frekvenciu, na základe ktorej bude k nemu prúdiť vždy určitý druh vysielania, alebo žiarenia. Existujú frekvencie nízke a frekvencie vysoké. A existuje aj frekvencia najvyššia, ktorou je Stvoriteľ.
Kto však nie je schopný sa na ňu naladiť, alebo sa na ňu naladiť nechce, ten nech radšej mlčí, pretože svojimi slovami o neexistencii Stvoriteľa dáva jasné svedectvo o vlastnej hodnotovej nedostatočnosti, ktorá jedine jemu samému osobne znemožňuje nadviazať spojenie s vyžarovaním Najvyššieho, a tak sa presvedčiť, že skutočne existuje.
PS. Tento text je zároveň aj odpoveďou na to, prečo Stvoriteľa nemožno nájsť čisto rozumom, ani vedeckým bádaním tak, že sa staneme vzdelanými ľuďmi, alebo erudovanými vedcami. Stvoriteľa možno hľadať a nájsť iba morálne a mravne tak, že sa staneme morálnymi a mravnými osobnosťami. Jedine toto nám môže otvoriť brány k poznaniu Boha.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Milí ateisti, materialisti a všetci ostatní, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu staviate proti existencii Stvoriteľa viete, prečo nie ste schopní ho vnímať? Viete, prečo sa domnievate že neexistuje, a svojej mylnej domnienky sa tak vehementne držíte? Tento text vám dá odpoveď.
Pochopenie sa skrýva v poznaní princípu klasického rozhlasového vysielania. Existuje veľa rôznych typov rádií, ktoré vysielajú v rozhlasovom éteri na rozličných vlnových dĺžkach. Alebo inak povedané, na rozličných frekvenciách. Kto chce počúvať rádio podľa vlastného výberu, musí vlastniť rozhlasový prijímač a na ňom si naladiť príslušnú frekvenciu. Ak bude mať čistý príjem a rozhlasový signál mu nebude nič rušiť, môže potom nerušene počúvať vysielanie zvolenej rozhlasovej stanice.
No a tento istý princíp funguje aj vo vzťahu k Stvoriteľovi, ktorého súcnosť vyžaruje, alebo vzhľadom k nášmu príkladu o rozhlase vysiela na celkom konkrétnej a špecifickej frekvencii. Každý, kto chce zachytiť jeho vyžarovanie, alebo vysielanie, sa jednoducho musí naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku. To však ale zároveň znamená, že každý jedinec, ktorý nie je schopný, alebo ochotný naladiť sa na zodpovedajúcu frekvenciu, nemôže v nijakom prípade zachytiť jeho vysielanie.
A presne toto je prípad materialistov a ateistov, ktorých osobnosť je vnútorne naladená na úplne iné frekvencie, než je frekvencia vysielania Stvoriteľa. Preto celkom logicky jeho vysielanie nezachytávajú.
Avšak na základe toho, že sú oni sami neschopní správne sa naladiť nelogicky tvrdia, že nijaký Stvoriteľ neexistuje. Lebo oni nikdy nijakého Stvoriteľa nevideli, ani nepočuli. Nechcú totiž pochopiť, že hlavná príčina spočíva v nich samotných. V ich osobnej neschopnosti naladenia sa na zodpovedajúcu frekvenciu presne tak, ako je tomu pri rozhlasovom vysielaní. A preto sú presvedčenými ateistami a materialistami.
Takáto je realita, ale aby sme neskončili len pri jej konštatovaní ukážme si, akým spôsobom by sa mohli títo materialisticky a ateisticky poblúdení ľudia dokázať naladiť na zodpovedajúcu vlnovú dĺžku a zachytiť vyžarovanie súcnosti Stvoriteľa, na základe čoho by sami v sebe poznali, že skutočne existuje.
Absolútne prvým a zásadným krokom je vôbec pripustenie reality existencie Stvoriteľa. Lebo ak napríklad pre porovnanie už v zásade neveríme, že existuje nejaký slovenský rozhlas s veľkým množstvom pracovníkov, ktorý vysiela dvadsaťštyri hodín denne, potom si ani nekúpime rozhlasový prijímač. Potom sa ani nenaladíme na frekvenciu slovenského rozhlasu, takže si nikdy v živote nijaké jeho vysielane nevypočujeme.
Absolútne prvou podmienkou je teda pripustenie možnosti, že Stvoriteľ existuje. A keď už teda túto možnosť v zásade striktne neodmietame, druhou podmienkou je zaobstaranie rozhlasového prijímača.
S tým si však nemusíme robiť starosti, pretože oným prijímačom je naša vlastná osobnosť. Sme ním my samotní, konkrétne naše vedomie. A keďže tento druh rozhlasového prijímača vlastní automaticky každý z nás, zostáva už len jeho naladenie na zodpovedajúcu vlnovú dĺžku. Jeho naladenie na zodpovedajúcu frekvenciu.
Tu je však trochu rozdiel, pretože ovládačom rozhlasového prijímača dokážeme naladiť požadované vysielanie okamžite, zatiaľ čo naladenie našej osobnosti na frekvenciu vyžarovania Stvoriteľa je proces trochu dlhodobejší. Spočíva v pochopení, že Stvoriteľ predstavuje určitú kvalitu a táto kvalita tvorí i podstatu jeho vyžarovania. Stvoriteľ zastrešuje najvyššiu kvalitu dobra, lásky, spravodlivosti, čistej ušľachtilosti a všetkých ostatných vysokých a vznešených cností, ako je čestnosť, nezištnosť, skromnosť, ľudskosť, a tak ďalej, a tak ďalej. Všetky tieto a im podobné prvky tvoria podstatu vyžarovania Najvyššieho a sú od neho smerom von neustále vysielané do celého stvorenia.
No a každý, kto sa chce naladiť na túto frekvenciu a zachytiť toto vysielanie, musí začať nalaďovať svoj prijímač, čiže svoju osobnosť a svoje vedomie do súladu s princípmi dobra, spravodlivosti, pomáhajúcej lásky a čistej ušľachtilosti. A čím viac sa bude človek vnútorne stávať práve takýmto, tým jasnejšie a čistejšie bude zachytávať „rozhlasový signál“ vysielania Stvoriteľa do stvorenia.
Na samom začiatku, keď naša osobnosť stojí ešte mimo základných princípov vyžarovania Stvoriteľa, spomínaných vyššie, budeme nevyhnutne zachytávať len šum presne rovnako, ako keď ladíme rozhlasový prijímač a nemôžeme na ňom nič chytiť. Ak nás to ale neodradí a svoju osobnosť a svoje vedome budeme ďalej postupne ladiť do súladu so princípmi vyžarovania Stvoriteľa, začneme v „rozhlasovom éteri“ niečo zachytávať. Bude to síce spočiatku len slabé a nejasné, budú to len nejasné záblesky a slabé tušenie, ale ak neustaneme vo svojom úsilí o dosiahnutie osobnej ušľachtilosti, bude sa náš rádiový signál stávať čoraz jasnejším a silnejším.
Znamená to teda, že úmerne s rastom dobra, spravodlivosti, lásky a ušľachtilej čistoty v človeku rastie aj jeho schopnosť zachytávať vysielanie, alebo vyžarovanie všeobsiahleho princípu Dobra, Spravodlivosti, Lásky a najvznešenejšej Ušľachtilosti Stvoriteľa. No a ľudsky dokonalý jedinec, skutočne pevne stojaci v týchto princípoch zachytáva už iba čistý a jasný signál. Jasne vníma vyžarovanie a súcnosť Najvyššieho, pretože sa dokázal v štruktúrach svojej osobnosti a svojho vedomia dokonale naladiť na frekvenciu jeho vysielania. Pre takéhoto človeka sú potom smiešne, ale zároveň aj smutné všetky tvrdenia nevedomých, že Stvoriteľ neexistuje, pretože on predsa jasne vníma jeho vyžarovanie. Asi tak, ako každý z nás jasne počuje vysielanie slovenského rozhlasu, keď naň správne naladil svoj rozhlasový prijímač.
Ľudia, žijúci na zemi sú ako rozhlasové prijímače, ktoré sú v súčasnosti naladené na rozličné rozhlasové stanice. Charakter ich osobnosti, charakter ich vedomia, ich myslenia a ich hodnôt predstavuje frekvenciu, ktorá určuje, o aké konkrétne rozhlasové stanice ide. Najviac ľudí dneška počúva rozhlasovú stanicu „Peniaze“, pretože práve na jej frekvencii sa pohybuje ich myslenie, vedomie, vnímanie sveta a rebríček hodnôt. Ďalšou najpočúvanejšou rozhlasovou stanicou je rádio „Užívanie si“, na ktorej vlnových dĺžkach sa taktiež pohybuje obrovské množstvo poslucháčov. A medzi ďalšie počúvané rozhlasové stanice patrí rádio „Zmyslové pôžitky“, rádio „Majetok“, rádio „Kariéra“, rádio „Materializmus“, rádio „Osobný prospech“, rádio „Zisk“, rádio „Konzumný spôsob života“ a mnohé iné, podobné vysielače. Ľudia ich počúvajú preto, lebo práve na ich vlnovej dĺžke sú oni sami hodnotovo a osobnostne vnútorne naladení.
A mnohí verní poslucháči všetkých vyššie spomínaných rádií sú ateistami a materialistami, ktorí tvrdia, že žiadne rádio „Stvoriteľ“ neexistuje.
Milí poblúdení priatelia, neexistuje preto, lebo ste naladení na úplne iných frekvenciách a na úplne iných vlnových dĺžkach. Keby ste sa však dokázali vnútorne hodnotovo preladiť na frekvencie rádia „Stvoriteľ“, celkom určite by ste aj vy zachytili jeho vysielanie presne tak, ako v súčasnosti zachytávate a počúvate mnohé iné, oveľa podradnejšie rádiá.
Všetko je v rukách človeka. Iba on sám svojim hodnotovým zameraním a charakterom svojho myslenia určuje frekvenciu, na základe ktorej bude k nemu prúdiť vždy určitý druh vysielania, alebo žiarenia. Existujú frekvencie nízke a frekvencie vysoké. A existuje aj frekvencia najvyššia, ktorou je Stvoriteľ.
Kto však nie je schopný sa na ňu naladiť, alebo sa na ňu naladiť nechce, ten nech radšej mlčí, pretože svojimi slovami o neexistencii Stvoriteľa dáva jasné svedectvo o vlastnej hodnotovej nedostatočnosti, ktorá jedine jemu samému osobne znemožňuje nadviazať spojenie s vyžarovaním Najvyššieho, a tak sa presvedčiť, že skutočne existuje.
PS. Tento text je zároveň aj odpoveďou na to, prečo Stvoriteľa nemožno nájsť čisto rozumom, ani vedeckým bádaním tak, že sa staneme vzdelanými ľuďmi, alebo erudovanými vedcami. Stvoriteľa možno hľadať a nájsť iba morálne a mravne tak, že sa staneme morálnymi a mravnými osobnosťami. Jedine toto nám môže otvoriť brány k poznaniu Boha.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Nebojte sa! Je možné zlomiť aj zlý osud, aj zlé žiarenia hviezd!
V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.
A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.
Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.
Prvý príbeh:
Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.
Príbeh druhý:
Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:
„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.
Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“
Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.
Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.
V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.
O čo celkom konkrétne tu teda ide?
Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.
Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.
Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.
Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.
Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.
Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.
Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.
Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.
Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.
Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.
No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.
No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.
Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!
Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.
A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.
Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.
Prvý príbeh:
Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.
Príbeh druhý:
Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:
„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.
Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“
Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.
Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.
V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.
O čo celkom konkrétne tu teda ide?
Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.
Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.
Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.
Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.
Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.
Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.
Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.
Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.
Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.
Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.
No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.
No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.
Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!
Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Katastrofa, zvaná vnútorný život jednotlivca!
Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.
No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:
Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.
Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.
Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.
Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.
Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.
Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.
Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.
Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.
Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.
Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?
Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.
Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!
Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.
Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.
Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.
Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!
Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.
Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.
Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.
Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.
Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.
No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:
Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.
Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.
Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.
Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.
Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.
Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.
Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.
Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.
Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.
Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?
Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.
Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!
Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.
Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.
Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.
Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!
Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.
Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.
Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.
Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.
Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Druhé kolo prezidentských volieb! Slováci, neignorujte ich a choďte voliť! Je to dôležité!
Keďže značná časť obyvateľstva sa nezúčastnila prvého kola prezidentských volieb, tí, čo sa zúčastnili patria medzi zodpovednejšiu časť národa. Avšak mnohí z nich, najmä voliči Štefana Harabina, sú rozčarovaní z jeho neúspechu a nehodlajú sa zúčastniť druhého kola. Sú totiž toho názoru, že už je v podstate jedno, či bude prezidentom Zuzana Čaputová, alebo Maroš Šefčovič, pretože uznávajú veľmi podobné hodnoty a rozdiely medzi nimi sú nepatrné. Ide o hodnoty probruselské, proliberálne, prozápadné a proamerické. A rovnaký názor zdieľajú aj voliči Mariána Kotlebu, ktorí sa taktiež nehodlajú zúčastniť druhého kola.
Takýto názor je však nesmiernou chybou a obrovským omylom! Lebo v skutočnosti nie je vôbec jedno, kto bude nakoniec prezidentom! A my si teraz ukážme, prečo to nie je jedno a prečo treba ísť znovu zodpovedne voliť.
Slovenský národ si mal možnosť zvoliť v prvom kole prezidentských volieb oveľa kvalitnejšieho, a hlavne pronárodne orientovaného prezidenta, než sú tí dvaja, ktorí sa dostali do druhého kola. Polovička národa však vôbec nešla voliť a druhá polovička dala najviac hlasov Zuzane Čaputovej a Marošovi Šefčovičovi.
Netreba sa však nad tým vôbec rozhorčovať, ani hnevať, pretože sa tak udialo na základe železnej duchovnej zákonitosti. Túto zákonitosť veľmi výstižne definoval Sergej Nikolajevič Lazarev slovami: „To, čo sa deje štátu, nie je určované politikmi, ale energiou samotného štátu, to jest jeho ľudu. Aj keby sa teda objavil nejaký politik, ktorý bude vyzdvihovať najskvelejšie ideály, reálna skutočnosť bude vždy zodpovedať energetike štátu.“
A presne takto isto, doslova a do písmena, sa stalo v prvom kole slovenských prezidentských volieb, ktoré ukázali, že národ ešte vnútorne hodnotovo nedozrel k tomu, aby postavil do svojho čela skutočne hodnotného, a najmä pronárodne orientovaného kandidáta, ktorý by naozaj obhajoval jeho záujmy.
Slovenský národ dokázal, že je ešte stále pod veľkým vplyvom mainstreamových médií a rôznej inej masívnej reklamy. Na základe nich sa rozhodoval a posunul do druhého kola dvoch poskokov západu. Jedného väčšieho a absolútneho (Čaputová) a druhého o trochu menšieho (Šefčovič).
Takáto je voľba slovenského národa na základe jeho momentálnej duchovnej a hodnotovej zrelosti, a to je treba akceptovať. To je totiž oná energia národa, ktorá o všetkom rozhoduje tak, ako o tom hovorí Lazarev.
Z hľadiska hodnotovo a duchovne zrelšej časti populácie je však táto voľba väčšiny národa voľbou medzi väčším, alebo menším zlom. Lenže vnútorne zrelí ľudia musia stáť nohami pevne na zemi, to znamená, že musia brať veci také, aké sú. Ale zároveň musia byť ochotní pomáhať vlastnému národu v každej situácii, v ktorej sa ocitol na základe vlastnej vnútornej nezrelosti.
A preto, keď na základe rozhodnutia národa zostáva v druhom kole prezidentských volieb už len voľba medzi väčším a menším zlom, je povinnosťou vnútorne zrelších ľudí zabrániť väčšiemu zlu.
Už naši dávni múdri predkovia riešili túto dilemu v jednej zo slovenských ľudových rozprávok. A my tento ich postoj môžeme v prípade nadchádzajúceho, druhého kola prezidentských volieb vnímať, ako vyslovené odporučenie.
V spomínanej rozprávke sa hovorí, ako sa vydal mladý kráľovič do sveta, a na svojej ceste prežíval rôzne skúšky. A ako tak raz išiel na svojom zázračnom, hovoriacom tátošovi, všimol si na zemi pierko. Spýtal sa teda svojho tátoša, či ho má zdvihnúť, alebo nie. A on mu odvetil: „Keď ho zdvihneš, bude zle! Ale keď ho nezdvihneš, bude ešte horšie!“
A presne táto istá pravda platí aj pre druhé kolo slovenských prezidentských volieb, čo doslovne znamená: Keď zvolíte Šefčoviča, bude zle! Ale keď ho nezvolíte, bude ešte horšie!
Šefčovič je typický bruselský aparatčík s mierne liberálnou agendou, zatiaľ čo Čaputová je poslušnou bábkou americkej neoliberálnej elity. Tá ju finančne podporila, vyniesla na výslnie, a preto jej bude slepo slúžiť. Čaputová je prepojená so záujmami slovenskej neoliberálnej opozície, z ktorej vzišla, zatiaľ čo Šefčovič je kandidátom vládnej strany Smer, ktorá sa v politike snaží lavírovať tak, aby uspokojila aj západ, ale aby aspoň do určitej miery sociálne pomáhala vlastnému národu.
Politika Smeru nie je neoliberálnym kruhom západu po vôli. Vytvára totiž predsa len určitú bariéru, zabraňujúcu ďalšiemu bezbrehému rabovaniu nášho štátu západom. Dôkazom toho boli protivládne demonštrácie, organizované na pozadí vraždy Jána Kuciaka, za účelom zvrhnutia pre západ nepohodlnej a nedostatočne povoľnej vlády Smeru. V predčasných parlamentných voľbách mala vzniknúť nová, liberálna vláda, zloženej z terajšej opozície, ktorá by bola nešťastím pre slovenský národ, ale veľkým šťastím pre západných chamtivcov. Tí sa totiž chcú zmocniť ešte aj posledných zvyškov toho, čo v našom národe zostalo.
Z tohto pohľadu nie je teda vôbec jedno, či bude prezidentom kandidát neoliberálnych kruhov, ktoré sa pod hlavičkou hnutia „Za slušné Slovensko“ snažili o štátny prevrat, alebo bude prezidentom kandidát Smeru Šefčovič.
Západu to nie je vôbec jedno! Veď sa len pozrite, akú masívnu kampaň robia preto, aby bola zvolená práve Čaputová. A nám Slovákom to má byť jedno?
Vážení voliči slovenskej republiky! Dajte na múdrosť svojich predkov. Tí nám v spomínanom rozprávkovom príbehu zanechali svoje odporúčanie, ktoré sa dokonale hodí práve pre druhé kolo našich prezidentských volieb.
Keď sa teda kráľovič pýtal svojho múdreho, hovoriaceho tátoša, či má pierko zodvihnúť, alebo nie, ten mu odpovedal: „Keď ho zodvihneš, bude zle! Ale keď ho nezodvihneš, bude ešte horšie!“ A po jeho slovách kráľovič nakoniec pierko zodvihol!
A preto vedzte, milí slovenskí voliči, že keď budete voliť Šefčoviča, bude síce zle, ale keď ho nebudete voliť, bude ešte oveľa horšie. A preto, podľa vzoru rozprávkového kráľoviča, ktorý pierko zdvihol, voľte Šefčoviča. Tým totiž budete môcť zabrániť oveľa väčšiemu zlu, ktoré by inak muselo nevyhnutne prísť.
A zabrániť tomuto väčšiemu zlu nie je vôbec tak málo, ako sa nám dnes mnohí snažia nahovoriť. Snažia sa nám totiž nahovoriť, že je v podstate jedno, koho budeme voliť, a preto môžeme pokojne zostať doma a voľby ignorovať. Ale to len preto, aby sme svojimi hlasmi nezabránili väčšiemu zlu, ktoré sa chystá zmocniť nášho národa a vysať ho úplne.
Vážení rozčarovaní voliči, ktorí ste sklamaní z toho, že si slovenský ľud nezvolil toho najlepšieho prezidenta, aký sa nachádzal medzi prezidentskými kandidátmi. Nelámte palicu nad svojim národom a choďte voliť! Lebo voľba, ktorú máte v druhom kole k dispozícii, predstavuje momentálnu zrelosť nášho ľudu. Na niečo lepšie zatiaľ žiaľ ešte nemá.
Choďte preto voliť menšie zlo a nevystavujete svoj národ väčšiemu zlu, než si zaslúži. Majte s ním trpezlivosť, ako ju mali rôzne veľké osobnosti našej dávnej i nedávnej histórie. A on, keď nebude neustále bitý chamtivo číhajúcim zlom, časom nakoniec postupne hodnotovo dozreje a dospeje k tomu, že dokáže rozpoznať tých, ktorí mu chcú naozaj dobre. A týchto ľudí dokáže nie len rozpoznať, ale si ich aj napokon zvoliť do najvyšších riadiacich funkcií svojho štátu.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Keďže značná časť obyvateľstva sa nezúčastnila prvého kola prezidentských volieb, tí, čo sa zúčastnili patria medzi zodpovednejšiu časť národa. Avšak mnohí z nich, najmä voliči Štefana Harabina, sú rozčarovaní z jeho neúspechu a nehodlajú sa zúčastniť druhého kola. Sú totiž toho názoru, že už je v podstate jedno, či bude prezidentom Zuzana Čaputová, alebo Maroš Šefčovič, pretože uznávajú veľmi podobné hodnoty a rozdiely medzi nimi sú nepatrné. Ide o hodnoty probruselské, proliberálne, prozápadné a proamerické. A rovnaký názor zdieľajú aj voliči Mariána Kotlebu, ktorí sa taktiež nehodlajú zúčastniť druhého kola.
Takýto názor je však nesmiernou chybou a obrovským omylom! Lebo v skutočnosti nie je vôbec jedno, kto bude nakoniec prezidentom! A my si teraz ukážme, prečo to nie je jedno a prečo treba ísť znovu zodpovedne voliť.
Slovenský národ si mal možnosť zvoliť v prvom kole prezidentských volieb oveľa kvalitnejšieho, a hlavne pronárodne orientovaného prezidenta, než sú tí dvaja, ktorí sa dostali do druhého kola. Polovička národa však vôbec nešla voliť a druhá polovička dala najviac hlasov Zuzane Čaputovej a Marošovi Šefčovičovi.
Netreba sa však nad tým vôbec rozhorčovať, ani hnevať, pretože sa tak udialo na základe železnej duchovnej zákonitosti. Túto zákonitosť veľmi výstižne definoval Sergej Nikolajevič Lazarev slovami: „To, čo sa deje štátu, nie je určované politikmi, ale energiou samotného štátu, to jest jeho ľudu. Aj keby sa teda objavil nejaký politik, ktorý bude vyzdvihovať najskvelejšie ideály, reálna skutočnosť bude vždy zodpovedať energetike štátu.“
A presne takto isto, doslova a do písmena, sa stalo v prvom kole slovenských prezidentských volieb, ktoré ukázali, že národ ešte vnútorne hodnotovo nedozrel k tomu, aby postavil do svojho čela skutočne hodnotného, a najmä pronárodne orientovaného kandidáta, ktorý by naozaj obhajoval jeho záujmy.
Slovenský národ dokázal, že je ešte stále pod veľkým vplyvom mainstreamových médií a rôznej inej masívnej reklamy. Na základe nich sa rozhodoval a posunul do druhého kola dvoch poskokov západu. Jedného väčšieho a absolútneho (Čaputová) a druhého o trochu menšieho (Šefčovič).
Takáto je voľba slovenského národa na základe jeho momentálnej duchovnej a hodnotovej zrelosti, a to je treba akceptovať. To je totiž oná energia národa, ktorá o všetkom rozhoduje tak, ako o tom hovorí Lazarev.
Z hľadiska hodnotovo a duchovne zrelšej časti populácie je však táto voľba väčšiny národa voľbou medzi väčším, alebo menším zlom. Lenže vnútorne zrelí ľudia musia stáť nohami pevne na zemi, to znamená, že musia brať veci také, aké sú. Ale zároveň musia byť ochotní pomáhať vlastnému národu v každej situácii, v ktorej sa ocitol na základe vlastnej vnútornej nezrelosti.
A preto, keď na základe rozhodnutia národa zostáva v druhom kole prezidentských volieb už len voľba medzi väčším a menším zlom, je povinnosťou vnútorne zrelších ľudí zabrániť väčšiemu zlu.
Už naši dávni múdri predkovia riešili túto dilemu v jednej zo slovenských ľudových rozprávok. A my tento ich postoj môžeme v prípade nadchádzajúceho, druhého kola prezidentských volieb vnímať, ako vyslovené odporučenie.
V spomínanej rozprávke sa hovorí, ako sa vydal mladý kráľovič do sveta, a na svojej ceste prežíval rôzne skúšky. A ako tak raz išiel na svojom zázračnom, hovoriacom tátošovi, všimol si na zemi pierko. Spýtal sa teda svojho tátoša, či ho má zdvihnúť, alebo nie. A on mu odvetil: „Keď ho zdvihneš, bude zle! Ale keď ho nezdvihneš, bude ešte horšie!“
A presne táto istá pravda platí aj pre druhé kolo slovenských prezidentských volieb, čo doslovne znamená: Keď zvolíte Šefčoviča, bude zle! Ale keď ho nezvolíte, bude ešte horšie!
Šefčovič je typický bruselský aparatčík s mierne liberálnou agendou, zatiaľ čo Čaputová je poslušnou bábkou americkej neoliberálnej elity. Tá ju finančne podporila, vyniesla na výslnie, a preto jej bude slepo slúžiť. Čaputová je prepojená so záujmami slovenskej neoliberálnej opozície, z ktorej vzišla, zatiaľ čo Šefčovič je kandidátom vládnej strany Smer, ktorá sa v politike snaží lavírovať tak, aby uspokojila aj západ, ale aby aspoň do určitej miery sociálne pomáhala vlastnému národu.
Politika Smeru nie je neoliberálnym kruhom západu po vôli. Vytvára totiž predsa len určitú bariéru, zabraňujúcu ďalšiemu bezbrehému rabovaniu nášho štátu západom. Dôkazom toho boli protivládne demonštrácie, organizované na pozadí vraždy Jána Kuciaka, za účelom zvrhnutia pre západ nepohodlnej a nedostatočne povoľnej vlády Smeru. V predčasných parlamentných voľbách mala vzniknúť nová, liberálna vláda, zloženej z terajšej opozície, ktorá by bola nešťastím pre slovenský národ, ale veľkým šťastím pre západných chamtivcov. Tí sa totiž chcú zmocniť ešte aj posledných zvyškov toho, čo v našom národe zostalo.
Z tohto pohľadu nie je teda vôbec jedno, či bude prezidentom kandidát neoliberálnych kruhov, ktoré sa pod hlavičkou hnutia „Za slušné Slovensko“ snažili o štátny prevrat, alebo bude prezidentom kandidát Smeru Šefčovič.
Západu to nie je vôbec jedno! Veď sa len pozrite, akú masívnu kampaň robia preto, aby bola zvolená práve Čaputová. A nám Slovákom to má byť jedno?
Vážení voliči slovenskej republiky! Dajte na múdrosť svojich predkov. Tí nám v spomínanom rozprávkovom príbehu zanechali svoje odporúčanie, ktoré sa dokonale hodí práve pre druhé kolo našich prezidentských volieb.
Keď sa teda kráľovič pýtal svojho múdreho, hovoriaceho tátoša, či má pierko zodvihnúť, alebo nie, ten mu odpovedal: „Keď ho zodvihneš, bude zle! Ale keď ho nezodvihneš, bude ešte horšie!“ A po jeho slovách kráľovič nakoniec pierko zodvihol!
A preto vedzte, milí slovenskí voliči, že keď budete voliť Šefčoviča, bude síce zle, ale keď ho nebudete voliť, bude ešte oveľa horšie. A preto, podľa vzoru rozprávkového kráľoviča, ktorý pierko zdvihol, voľte Šefčoviča. Tým totiž budete môcť zabrániť oveľa väčšiemu zlu, ktoré by inak muselo nevyhnutne prísť.
A zabrániť tomuto väčšiemu zlu nie je vôbec tak málo, ako sa nám dnes mnohí snažia nahovoriť. Snažia sa nám totiž nahovoriť, že je v podstate jedno, koho budeme voliť, a preto môžeme pokojne zostať doma a voľby ignorovať. Ale to len preto, aby sme svojimi hlasmi nezabránili väčšiemu zlu, ktoré sa chystá zmocniť nášho národa a vysať ho úplne.
Vážení rozčarovaní voliči, ktorí ste sklamaní z toho, že si slovenský ľud nezvolil toho najlepšieho prezidenta, aký sa nachádzal medzi prezidentskými kandidátmi. Nelámte palicu nad svojim národom a choďte voliť! Lebo voľba, ktorú máte v druhom kole k dispozícii, predstavuje momentálnu zrelosť nášho ľudu. Na niečo lepšie zatiaľ žiaľ ešte nemá.
Choďte preto voliť menšie zlo a nevystavujete svoj národ väčšiemu zlu, než si zaslúži. Majte s ním trpezlivosť, ako ju mali rôzne veľké osobnosti našej dávnej i nedávnej histórie. A on, keď nebude neustále bitý chamtivo číhajúcim zlom, časom nakoniec postupne hodnotovo dozreje a dospeje k tomu, že dokáže rozpoznať tých, ktorí mu chcú naozaj dobre. A týchto ľudí dokáže nie len rozpoznať, ale si ich aj napokon zvoliť do najvyšších riadiacich funkcií svojho štátu.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Je možné chodiť po vode? Poznajte mechanizmus zázraku!
Aj v dnešnej modernej dobe existujú mnohé veci, ktoré sa udiali jednotlivým ľuďom a ktoré je možné považovať za zázrak. A to preto, lebo sa neraz veľmi radikálne vymykajú z toho, čo je považované za normálne a bežné. V prevažnej miere ide o rôzne zázračné uzdravenia, ale aj o mnohé iné zázračné pomoci v nejakých kritických, alebo vypätých situáciách.
Ale aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného, materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných. Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.
Každopádne však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť, že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa to javí ako zázrak.
No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti mechaniky jej fungovania.
My ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp duchovný.
Princíp materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť. Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.
No a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne, čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to nedovoľujú.
Ale ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty. Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené. Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho vzdialené stojí celkom logicky nižšie.
A práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické zákonitosti.
No a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v našom živote vyššiu prioritu.
Keby sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat. Takto by to bolo správné a vyvážené.
Ale žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný. Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť jednej, alebo druhej strane.
No a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra, idúceho po mori.
Keď sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu: „Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“
Tento príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek je schopný za určitých okolností robiť zázraky.
Otázka je za akých okolností? A tu je odpoveď:
Hmotná a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori, konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s existencie Stvoriteľa.
Peter, vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila po vode aj kráčať.
Behom tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy. Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.
Kristus riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“
To znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb, alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.
Pri čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc reality ducha?“
A to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení. Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“
To znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu priniesol uzdravenie.
Prečo o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa pre nás stane kľúčová.
Žiaľ, väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa spoliehajú predovšetkým na lekárov.
Netušia a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily bude môcť prijať.
Keď bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno prejaviť a stane sa zázrak.
Keď bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá, a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému zlepšeniu jeho problémov.
Ak ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána, ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať už len na lekárov.
Milióny ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci vyššej reality.
Rozum týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom, obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.
PS. Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?
V prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť, dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom každodennom živote.
Ak totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle, ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia ako zázraky.
Avšak takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou, bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Aj v dnešnej modernej dobe existujú mnohé veci, ktoré sa udiali jednotlivým ľuďom a ktoré je možné považovať za zázrak. A to preto, lebo sa neraz veľmi radikálne vymykajú z toho, čo je považované za normálne a bežné. V prevažnej miere ide o rôzne zázračné uzdravenia, ale aj o mnohé iné zázračné pomoci v nejakých kritických, alebo vypätých situáciách.
Ale aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného, materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných. Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.
Každopádne však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť, že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa to javí ako zázrak.
No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti mechaniky jej fungovania.
My ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp duchovný.
Princíp materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť. Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.
No a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne, čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to nedovoľujú.
Ale ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty. Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené. Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho vzdialené stojí celkom logicky nižšie.
A práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické zákonitosti.
No a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v našom živote vyššiu prioritu.
Keby sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat. Takto by to bolo správné a vyvážené.
Ale žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný. Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť jednej, alebo druhej strane.
No a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra, idúceho po mori.
Keď sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu: „Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“
Tento príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek je schopný za určitých okolností robiť zázraky.
Otázka je za akých okolností? A tu je odpoveď:
Hmotná a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori, konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s existencie Stvoriteľa.
Peter, vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila po vode aj kráčať.
Behom tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy. Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.
Kristus riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“
To znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb, alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.
Pri čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc reality ducha?“
A to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení. Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“
To znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu priniesol uzdravenie.
Prečo o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa pre nás stane kľúčová.
Žiaľ, väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa spoliehajú predovšetkým na lekárov.
Netušia a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily bude môcť prijať.
Keď bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno prejaviť a stane sa zázrak.
Keď bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá, a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému zlepšeniu jeho problémov.
Ak ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána, ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať už len na lekárov.
Milióny ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci vyššej reality.
Rozum týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom, obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.
PS. Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?
V prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť, dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom každodennom živote.
Ak totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle, ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia ako zázraky.
Avšak takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou, bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Odhalenie pravdy! Francúzska revolúcia žltých viest z duchovného hľadiska
Hneď na začiatku si je treba uvedomiť, že existujú dva druhy revolúcií. Prvým z nich sú revolúcie, ktoré dokonale vyhovujú nadnárodnému kapitálu a úzkemu, elitnému klubu najbohatších nášho sveta.
Skutočná pravda je však taká, že tieto kruhy, nachádzajúce sa zväčša na západe, nenechávajú nič na náhodu, ale oni sami veľmi aktívne tento druh takzvaných oranžových revolúcií organizujú a štedro finančne i mediálne podporujú. Robia tak prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií, nachádzajúcich sa v daných krajinách, v ktorých potrebujú urobiť politické a spoločenské zmeny, dokonale vyhovujúce ich zištným, mocenským a ekonomickým záujmom.
A ako už bolo naznačené, významným spolupôsobiacim činiteľom v tomto procese sú samozrejme rôzne médiá, nachádzajúce sa vo vlastníctve týchto svetových mocenských kruhov.
A tak je prostredníctvom médií a prostredníctvom štedro zo západu dotovaných mimovládnych organizácií postupne formované spoločenské povedomie požadovaným smerom. A nič netušiace masy naivne, a pod pláštikom tých najvzletnejších ideálov, podliehajú ich manipulácii. Vychádzajú do ulíc a zapájajú sa do rôznych protestov a revolúcií v márnej ilúzii, že tým dosiahnu zlepšenia stavu spoločnosti.
Netušia ale, že sú iba zmanipulovaným nástrojom v rukách niekoho iného, kto sa prostredníctvom slepého nadšenia más v ich iluzórnom boji za dobro, snaží dosiahnuť svoje vlastné politické a následne ekonomické, zištné a sebecké ciele. A ak sa to podarí a týchto politických zmien bude dosiahnuté, čoskoro potom bude oklamaný a okradnutý celý národ. A to samozrejme i vrátane naivných más, bojujúcich za iluzórne dobro na námestiach na objednávku mocných.
Základným znakom tohto typu revolúcií je neutíchajúca pozornosť médií. A to či už domácich, alebo zahraničných podobne, ako tomu bolo pri protestoch „za slušné Slovensko“ po vražde novinára Jána Kuciaka.
Ak sa ale nejakým revolúciám dostáva minimálnej mediálnej pozornosti aj napriek ich dlhému trvaniu a veľkému množstvu účastníkov, ak sa v tomto smere len sem tam objaví nejaká sporadická a drobná správa, potom si môžeme byť istí, že ide o revolúciu druhého typu. Že ide o revolúciu pravú a skutočnú. O revolúciu ľudovú, povstávajúcu skutočne zdola, a nie organizovanú na objednávku mocných. No a revolúciou takéhoto typu je aj revolúcia žltých viest vo Francúzsku.
Je samozrejme správne, že sa ľud začína búriť voči arogancii najmocnejších, ktorí parazitujú na národoch a snažia sa čoraz viacej okliešťovať ich sociálne istoty a práva. Ide o spravodlivý boj, pretože ľudia sú povinní postaviť sa proti zlu, ktoré sa okolo nich rozmáha. Lebo každý, kto sa proti nemu nepostaví, sa previňuje tým, že mu svojou apatiou a nezáujmom o veci verejné poskytuje priestor k tomu, aby mohlo pôsobiť a čoraz viacej sa rozmáhať.
Takýto vonkajší boj je však len jednou stranou mince! Druhou a doposiaľ nepoznanou stranou mince je skutočnosť, že ak má byť revolúcia ľudu úspešná, musí byť komplexná. To znamená, že popri nevyhnutnom vonkajšom boji ju musí doprevádzať aj vnútorná, revolučná zmena hodnôt. Inak sa totiž vonkajšou revolúciou vôbec nič nezmení. Bez vnútornej, revolučnej zmeny hodnôt sa zmenia len vládnuce figúrky.
A keby sa snáď zmenil hoci aj celý systém, aj tak to všetko časom napokon dospeje k novej forme útlaku más, pretože masy ľudí sa vnútorne hodnotovo vôbec nezmenili a neobrodili. Lebo popri svojej snahe o vonkajšiu revolúciu zároveň spolu s ňou súbežne neuskutočňovali aj revolučnú zmenu vnútorných hodnôt.
Treba totiž vedieť, že neúnosný stav spoločnosti, voči ktorému vo Francúzsku povstal odpor žltých viest, bol v skutočnosti privodený práve hodnotami, ktoré dnešné Francúzsko, ale aj široké svetové spoločenstvo vo všeobecnosti uznáva. A sú to hodnoty zisku, peňazí a osobného prospechu. Hodnoty majetkov, moci a slávy. Hodnoty konzumu, užívania si a bezduchej zábavy. Hodnoty materializmu, bez snahy poznávať, chápať a svojim živom sa približovať k pravým hodnotám ducha.
Toto je tým, o čo ľudia vo všeobecnosti usilujú a čo svetové spoločenstvo doslova fascinuje. Avšak práve všeobecné uctievanie týchto hodnôt privodilo stav, v ktorom sa v súčasnosti francúzska spoločnosť nachádza. A neúnosnosť tohto stavu, s jeho systémom moci, utláčajúcim masy, vyhnal žlté vesty do ulíc, aby to zmenili.
Zmeniť však treba nie len charakter vlády, ale predovšetkým hodnoty, ktoré majú tento neúnosný stav na svedomí. To znamená, že všetky hodnoty, spomínané vyššie, ktoré majú svoju cenu, musia byť z hodnotovej hierarchie spoločnosti odsunuté z ich prvého miesta na miesto druhé. A na prvé miesto musia byť dosadené skutočné a pravé hodnoty! Hodnoty cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti, dobra a skromnosti, ktoré musia byť jednotlivcami i celou spoločnosťou preferované a podporované v každodennom jednaní. Ba dokonca i v myslení a v nastavení celkového spoločenského povedomia. Až za nimi má nasledovať všetko to, čo je dnes považované za prvoradé. Toto je revolúcia hodnôt, ktorá musí prebiehať súbežne s vonkajšou revolúciou žltých viest vo Francúzsku, pretože inak sa takmer nič nezmení.
Celé si to ukážme na príklade choroby. Každá choroba má svoje duchovné, vnútorné príčiny, a keď sa chceme skutočne vyliečiť, našou úlohou je poznať ich a snažiť sa zodpovedajúcim spôsobom vnútorne zmeniť.
Napríklad pri anémii, čiže chudokrvnosti, sú duchovnou príčinou tohto problému nerozhodné a polovičaté postoje, málo radosti, strach zo života, alebo pocit, že nemám žiadnu hodnotu. Tieto duchovné príčiny anémie by mal človek odstrániť tým, že sa začne naplno tešiť zo života a že sa začne snažiť mať život rád taký, aký je.
No a popri podobnom odstraňovaní vnútorných, duchovných príčin pri akejkoľvek inej chorobe, môžeme samozrejme využívať aj všetky vonkajšie spôsoby liečenia, ktoré nám poskytujú najmodernejšie výdobytky súčasnej medecíny. Alebo môžeme využívať aj rôzne alternatívne metódy, ak im veríme viac, ako oficiálnej medecíne. Najdôležitejšie však je, že jedine vtedy, keď sa liečime komplexne, čiže zvnútra i zvonka, môže byť naše vyliečenie skutočné a trvalé.
Žiaľ, súčasný materializmus má na svedomí to, že moderná medecína sa obmedzuje len na potláčanie vonkajších dôsledkov a ignoruje duchovné príčiny vzniku chorôb, ktoré by mal začať pacient sám osobne meniť, aby mohla byť liečba komplexná a tým aj efektívna. Výsledkom dnešnej materialistickej obmedzenosti vnímania reality je preto jednostrannosť, ktorá nemôže priniesť človeku trvalé vyliečenie. Robí z neho len doživotného konzumenta liekov a tým doživotného zákazníka farmaceutických spoločností.
A presne takto isto je to aj s revolúciou žltých viest vo Francúzsku. Aj tu musí popri vonkajšom revolučnom snažení prebiehať zároveň i vnútorná, revolučná zmena nesprávneho rebríčka hodnôt. To znamená, že na vrchol hodnotovej hierarchie sa v ľuďoch musia dostať hodnoty prvoradé. A naopak, hodnoty druhoradé, ktoré sú na vrchole dnes, musia v životoch ľudí zaujať svoje správne miesto. Jedine takýmto spôsobom je možné spoločnosť skutočne ozdraviť. Ak však k tomu nedôjde a všetko sa sústredí len na vonkajšiu zmenu, každá revolúcia sa stane kontraproduktívnou a zbytočnou, čo nakoniec ukáže čas.
Milan Rastislav Štefánik, spojený s francúzskym národom, pretože bol francúzskym generálom povedal: „Nech je každý z vás lepší, ako bol včera a vlasť vaša bude veľká a slávna.“
Tieto nadčasové slová je možné adresovať všetkým národom a všetkým súčasným i budúcim revolucionárom. Vo vzťahu k revolučným masám všetkých čias znamenajú totiž asi toto:
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň čestnejšími a spravodlivejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť čestnosť a spravodlivosť. Lebo ak sa vy sami nestanete čestnejšími a spravodlivejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou spravodlivejšej a čestnejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň poctivejšími a ľudskejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť poctivosť a ľudskosť. Lebo ak sa vy sami nestanete poctivejšími a ľudskejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou poctivejšej a ľudskejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň morálnejšími a mravnejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť mravnosť a morálka. Lebo ak sa vy sami nestanete morálnejšími a mravnejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou mravnejšej a morálnejšej spoločnosti nedosiahnete.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Hneď na začiatku si je treba uvedomiť, že existujú dva druhy revolúcií. Prvým z nich sú revolúcie, ktoré dokonale vyhovujú nadnárodnému kapitálu a úzkemu, elitnému klubu najbohatších nášho sveta.
Skutočná pravda je však taká, že tieto kruhy, nachádzajúce sa zväčša na západe, nenechávajú nič na náhodu, ale oni sami veľmi aktívne tento druh takzvaných oranžových revolúcií organizujú a štedro finančne i mediálne podporujú. Robia tak prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií, nachádzajúcich sa v daných krajinách, v ktorých potrebujú urobiť politické a spoločenské zmeny, dokonale vyhovujúce ich zištným, mocenským a ekonomickým záujmom.
A ako už bolo naznačené, významným spolupôsobiacim činiteľom v tomto procese sú samozrejme rôzne médiá, nachádzajúce sa vo vlastníctve týchto svetových mocenských kruhov.
A tak je prostredníctvom médií a prostredníctvom štedro zo západu dotovaných mimovládnych organizácií postupne formované spoločenské povedomie požadovaným smerom. A nič netušiace masy naivne, a pod pláštikom tých najvzletnejších ideálov, podliehajú ich manipulácii. Vychádzajú do ulíc a zapájajú sa do rôznych protestov a revolúcií v márnej ilúzii, že tým dosiahnu zlepšenia stavu spoločnosti.
Netušia ale, že sú iba zmanipulovaným nástrojom v rukách niekoho iného, kto sa prostredníctvom slepého nadšenia más v ich iluzórnom boji za dobro, snaží dosiahnuť svoje vlastné politické a následne ekonomické, zištné a sebecké ciele. A ak sa to podarí a týchto politických zmien bude dosiahnuté, čoskoro potom bude oklamaný a okradnutý celý národ. A to samozrejme i vrátane naivných más, bojujúcich za iluzórne dobro na námestiach na objednávku mocných.
Základným znakom tohto typu revolúcií je neutíchajúca pozornosť médií. A to či už domácich, alebo zahraničných podobne, ako tomu bolo pri protestoch „za slušné Slovensko“ po vražde novinára Jána Kuciaka.
Ak sa ale nejakým revolúciám dostáva minimálnej mediálnej pozornosti aj napriek ich dlhému trvaniu a veľkému množstvu účastníkov, ak sa v tomto smere len sem tam objaví nejaká sporadická a drobná správa, potom si môžeme byť istí, že ide o revolúciu druhého typu. Že ide o revolúciu pravú a skutočnú. O revolúciu ľudovú, povstávajúcu skutočne zdola, a nie organizovanú na objednávku mocných. No a revolúciou takéhoto typu je aj revolúcia žltých viest vo Francúzsku.
Je samozrejme správne, že sa ľud začína búriť voči arogancii najmocnejších, ktorí parazitujú na národoch a snažia sa čoraz viacej okliešťovať ich sociálne istoty a práva. Ide o spravodlivý boj, pretože ľudia sú povinní postaviť sa proti zlu, ktoré sa okolo nich rozmáha. Lebo každý, kto sa proti nemu nepostaví, sa previňuje tým, že mu svojou apatiou a nezáujmom o veci verejné poskytuje priestor k tomu, aby mohlo pôsobiť a čoraz viacej sa rozmáhať.
Takýto vonkajší boj je však len jednou stranou mince! Druhou a doposiaľ nepoznanou stranou mince je skutočnosť, že ak má byť revolúcia ľudu úspešná, musí byť komplexná. To znamená, že popri nevyhnutnom vonkajšom boji ju musí doprevádzať aj vnútorná, revolučná zmena hodnôt. Inak sa totiž vonkajšou revolúciou vôbec nič nezmení. Bez vnútornej, revolučnej zmeny hodnôt sa zmenia len vládnuce figúrky.
A keby sa snáď zmenil hoci aj celý systém, aj tak to všetko časom napokon dospeje k novej forme útlaku más, pretože masy ľudí sa vnútorne hodnotovo vôbec nezmenili a neobrodili. Lebo popri svojej snahe o vonkajšiu revolúciu zároveň spolu s ňou súbežne neuskutočňovali aj revolučnú zmenu vnútorných hodnôt.
Treba totiž vedieť, že neúnosný stav spoločnosti, voči ktorému vo Francúzsku povstal odpor žltých viest, bol v skutočnosti privodený práve hodnotami, ktoré dnešné Francúzsko, ale aj široké svetové spoločenstvo vo všeobecnosti uznáva. A sú to hodnoty zisku, peňazí a osobného prospechu. Hodnoty majetkov, moci a slávy. Hodnoty konzumu, užívania si a bezduchej zábavy. Hodnoty materializmu, bez snahy poznávať, chápať a svojim živom sa približovať k pravým hodnotám ducha.
Toto je tým, o čo ľudia vo všeobecnosti usilujú a čo svetové spoločenstvo doslova fascinuje. Avšak práve všeobecné uctievanie týchto hodnôt privodilo stav, v ktorom sa v súčasnosti francúzska spoločnosť nachádza. A neúnosnosť tohto stavu, s jeho systémom moci, utláčajúcim masy, vyhnal žlté vesty do ulíc, aby to zmenili.
Zmeniť však treba nie len charakter vlády, ale predovšetkým hodnoty, ktoré majú tento neúnosný stav na svedomí. To znamená, že všetky hodnoty, spomínané vyššie, ktoré majú svoju cenu, musia byť z hodnotovej hierarchie spoločnosti odsunuté z ich prvého miesta na miesto druhé. A na prvé miesto musia byť dosadené skutočné a pravé hodnoty! Hodnoty cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti, dobra a skromnosti, ktoré musia byť jednotlivcami i celou spoločnosťou preferované a podporované v každodennom jednaní. Ba dokonca i v myslení a v nastavení celkového spoločenského povedomia. Až za nimi má nasledovať všetko to, čo je dnes považované za prvoradé. Toto je revolúcia hodnôt, ktorá musí prebiehať súbežne s vonkajšou revolúciou žltých viest vo Francúzsku, pretože inak sa takmer nič nezmení.
Celé si to ukážme na príklade choroby. Každá choroba má svoje duchovné, vnútorné príčiny, a keď sa chceme skutočne vyliečiť, našou úlohou je poznať ich a snažiť sa zodpovedajúcim spôsobom vnútorne zmeniť.
Napríklad pri anémii, čiže chudokrvnosti, sú duchovnou príčinou tohto problému nerozhodné a polovičaté postoje, málo radosti, strach zo života, alebo pocit, že nemám žiadnu hodnotu. Tieto duchovné príčiny anémie by mal človek odstrániť tým, že sa začne naplno tešiť zo života a že sa začne snažiť mať život rád taký, aký je.
No a popri podobnom odstraňovaní vnútorných, duchovných príčin pri akejkoľvek inej chorobe, môžeme samozrejme využívať aj všetky vonkajšie spôsoby liečenia, ktoré nám poskytujú najmodernejšie výdobytky súčasnej medecíny. Alebo môžeme využívať aj rôzne alternatívne metódy, ak im veríme viac, ako oficiálnej medecíne. Najdôležitejšie však je, že jedine vtedy, keď sa liečime komplexne, čiže zvnútra i zvonka, môže byť naše vyliečenie skutočné a trvalé.
Žiaľ, súčasný materializmus má na svedomí to, že moderná medecína sa obmedzuje len na potláčanie vonkajších dôsledkov a ignoruje duchovné príčiny vzniku chorôb, ktoré by mal začať pacient sám osobne meniť, aby mohla byť liečba komplexná a tým aj efektívna. Výsledkom dnešnej materialistickej obmedzenosti vnímania reality je preto jednostrannosť, ktorá nemôže priniesť človeku trvalé vyliečenie. Robí z neho len doživotného konzumenta liekov a tým doživotného zákazníka farmaceutických spoločností.
A presne takto isto je to aj s revolúciou žltých viest vo Francúzsku. Aj tu musí popri vonkajšom revolučnom snažení prebiehať zároveň i vnútorná, revolučná zmena nesprávneho rebríčka hodnôt. To znamená, že na vrchol hodnotovej hierarchie sa v ľuďoch musia dostať hodnoty prvoradé. A naopak, hodnoty druhoradé, ktoré sú na vrchole dnes, musia v životoch ľudí zaujať svoje správne miesto. Jedine takýmto spôsobom je možné spoločnosť skutočne ozdraviť. Ak však k tomu nedôjde a všetko sa sústredí len na vonkajšiu zmenu, každá revolúcia sa stane kontraproduktívnou a zbytočnou, čo nakoniec ukáže čas.
Milan Rastislav Štefánik, spojený s francúzskym národom, pretože bol francúzskym generálom povedal: „Nech je každý z vás lepší, ako bol včera a vlasť vaša bude veľká a slávna.“
Tieto nadčasové slová je možné adresovať všetkým národom a všetkým súčasným i budúcim revolucionárom. Vo vzťahu k revolučným masám všetkých čias znamenajú totiž asi toto:
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň čestnejšími a spravodlivejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť čestnosť a spravodlivosť. Lebo ak sa vy sami nestanete čestnejšími a spravodlivejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou spravodlivejšej a čestnejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň poctivejšími a ľudskejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť poctivosť a ľudskosť. Lebo ak sa vy sami nestanete poctivejšími a ľudskejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou poctivejšej a ľudskejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň morálnejšími a mravnejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť mravnosť a morálka. Lebo ak sa vy sami nestanete morálnejšími a mravnejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou mravnejšej a morálnejšej spoločnosti nedosiahnete.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Niet dôležitejšieho poznania, ako je toto! Spamätajte sa!
Všetko, čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.
No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.
Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.
Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.
Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.
Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.
Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.
A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.
A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!
V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.
A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.
Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.
A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.
Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.
Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.
Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.
Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.
Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.
A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!
Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Všetko, čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.
No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.
Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.
Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.
Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.
Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.
Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.
A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.
A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!
V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.
A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.
Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.
A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.
Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.
Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.
Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.
Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.
Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.
A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!
Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Človeče! Ty sebecký ničiteľ prírody!
Neviem, či ste zachytili správu, že od 29 júla 2019 začína žiť ľudstvo na ekologický dlh. To znamená, že týmto dňom sme v rámci roka 2019 vyčerpali všetky obnoviteľné zdroje, a od tohto dátumu až do konca roka budeme čerpať zdroje, ktoré už príroda nie je schopná sama obnoviť. Od tohto dňa teda začína naše bezohľadné a trvalo nezvratné drancovanie. Pravda je totiž taká, že v súčasnosti potrebujeme na uspokojenie všetkých svojich potrieb prírodné zdroje dvoch planét, čo značí, že životná úroveň ľudí a ich potreby výrazne prevyšujú možnosti našej planéty.
V kolobehu povinností pravdepodobne mnohí túto informáciu nezaregistrovali. Čo sme ale zaregistrovali úplne všetci sú úmorné letné horúčavy, doprevádzané suchom. Boli časy, kedy bolo leto krásnym a príjemným obdobím, na ktoré sme sa tešili. V súčasnosti sa však naopak stáva obdobím, nesmierne únavným a zaťažujúcim, takže mnohí, ktorí vyslovene nemusia, v najväčších horúčavách radšej ani nevychádzajú von.
Avšak neustále rastúca neznesiteľnosť letných horúčav, aké u nás nikdy predtým nebývali, nie je ničím iným, ako odpoveďou prírody na neznesiteľnosť a neudržateľnosť drancujúceho prístupu ľudí k nej. A je to odpoveď tak pádna a tak rukolapná, že ju neprehliadne nikto. Ani tí, čo nevedia, že sme už v tomto roku začali žiť na ekologický dlh. Na absolútne každého z nás bez výnimky tvrdo dopadajú negatívne dôsledky toho, ako sa my sami správame voči prírode.
Sebectvo ľudí je však bezmedzné, pretože sú iba nemnohí, ktorí chápu tento súvis. Ktorí si uvedomujú toto vzájomné prepojenie. A je iba málokto, kto je ochotný a schopný vyvodiť z toho aj nejaké osobné dôsledky. Osobné dôsledky v zmysle obmedzenia vlastných nárokov a potrieb na takú mieru, aká bude pre prírodu prijateľná a udržateľná. Hovorí sa tomu osobná uhlíková stopa.
Pre milióny ľudí našej zeme sú ale toto všetko len obyčajné informácie, ktoré pustia jedným uchom dnu a druhým okamžite von tak, ako tisíce iných informácií. Pre milióny ľudí konštatovanie týchto skutočností nič neznamená a osobne sa ich nijako netýka. Nie sú ochotní vyvodiť osobnú zodpovednosť za katastrofálne horúčavy, za sucho, za každodenné vymieranie najrozličnejších živočíšnych druhov, za drancovanie dažďových pralesov, z ktorých za jedinú minútu ubudne plocha o veľkosti futbalového ihriska, a tak ďalej, a tak ďalej.
Ľudia sú hodnotovo orientovaní na konzumný spôsob života a v ňom má miesto iba čoraz väčší ekonomický rast a čoraz väčšie uspokojovanie vlastných materiálnych potrieb. V ňom je absolútne nemysliteľné nejaké dobrovoľné uskromňovanie sa. Veď predsa celá spoločnosť je postavená na spotrebe a rôznych službách, zameraných na uspokojovanie ľudského užívania si. Musel by byť predsa blázon ten, kto by sa dobrovoľne obmedzoval. A zvlášť vtedy, keď na to má! Keď si to môže dovoliť. Veď žijeme len raz, a preto si je treba života poriadne užiť.
Avšak ty, bezohľadný konzumný slepec, uváž jednu vec! Skús sa zamyslieť nad tým, aký býva osud toho, kto žije dlhodobo na dlh. Len si skús predstaviť, že bývaš v nejakom byte a neplatíš nájom. Ako dlho myslíš, že ti to bude tolerované? Budeš viacnásobne upozornený, a keď svoje dlhy nevyrovnáš a nezačneš pravidelne platiť nájomné, z bytu ťa vyhodia!
A presne tak isto, ty konzumný sebec, zaslepený svojim užívaním si, žiješ na ekologický dlh a príroda našej planéty ťa už dlhšiu dobu upozorňuje, aby si si bral len toľko, koľko ti môže dať. Upozorňuje ťa na to horúčavami, aké tu nikdy doposiaľ nebývali. Upozorňuje ťa na to suchom! Upozorňuje ťa na to prudkými a ničivými prívalovými dažďami! Upozorňuje ťa na to neúrodou a zdražovaním potravín! A upozorňuje ťa na to ešte mnohými inými vecami, ktoré ty nechceš vidieť.
Ty totiž chceš len stále nerušene pokračovať vo svojom konzumnom bláznovstve a nič iného ťa nezaujíma. Vedz však, ty sebec, že nakoniec dopadneš tak, ako každý iný, kto žije na dlh a koho jednoducho skôr, alebo neskôr vyhodia z bytu. A tak raz aj teba, ekologického zločinca a ničiteľa, vyhodí mocná Matka príroda zo svojho podnájmu na planéte Zem! Ba čo viac, bude ti upreté právo ďalej prebývať v celom tomto stvorení, pretože prázdnota a úbohosť konzumného materializmu sa do teba zažrali tak hlboko, že ich uctievaním si sa stal len bezduchým ničiteľom všade tam, kde sa nachádzaš. A preto, aby si už nemohol ďalej škodiť a ničiť, ti táto možnosť bude vzatá, a tebe nezostane celkom nič, len plač a škrípanie zubov.
Pamätaj, ty bezducho konzumný sebec, že jedine sem ťa privedú tvoje materialisticky prázdne hodnoty, ktoré si uctieval, a pre ktoré si vo svojej egoistickej slepote neváhal ničiť všetko okolo seba.
Ľudia nášho sveta uznávajú ničivé a rozvratné hodnoty, ktoré ich vedú a privedú k zničeniu a k rozvratu. Ak však chcú tomuto zničeniu a rozvratu zabrániť, musia zmeniť hodnoty, ktoré uznávajú. Musia sa preorientovať na hodnoty, ktoré nevedú k zničeniu, ale k harmónii a rozkvetu.
A k harmónii a rozkvetu vedú jedine hodnoty ducha! Vedie k nim jedine rozvíjanie a uctievanie hodnôt ducha!
Hodnoty ducha nie sú hodnoty materiálne, ktorých neprimerané nadobúdanie ničí a drancuje našu planétu! Hodnoty ducha nie sú peniaze, majetky, moc, sláva, konzum a užívanie si!
Hodnotou ducha je úsilie o spravodlivosť, čestnosť, dobro a ušľachtilosť! Hodnotou ducha je úsilie o pochopenie skutočného zmyslu vlastného života! Hodnotou ducha je hľadanie odpovedí na základné existenčné otázky, a síce kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme. Hodnotou ducha je úsilie o približovanie sa k Stvoriteľovi. A čím väčšie budú ľudia vyvíjať úsilie o dosahovanie hodnôt ducha, tým bude na zemi lepšie, krajšie a harmonickejšie.
V tomto spočíva obrovský rozdiel oproti hodnotám matérie. Obrovský rozdiel, ktorý je dôkazom zásadnej neplnohodnotnosti a nedostatočnosti materiálno konzumných hodnôt, pretože čím viac sa ľudia zameriavajú na ich dosahovanie, tým je na svete horšie. Tým je na svete viac sebectva, chamtivosti, bezohľadnosti, závisti, nečestnosti, nevraživosti, násilia a biedy. Tým viac ľudia drancujú a ničia prírodu na celej planéte. To znamená, že to funguje úplne opačne, ako pri snahe o hodnoty ducha.
Človeče, spamätaj sa a hodnotovo sa obroď, aby s tebou Majiteľ sveta nakoniec nezatočil, ako so zlým nájomníkom, ktorý chcel žiť iba na dlh.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Neviem, či ste zachytili správu, že od 29 júla 2019 začína žiť ľudstvo na ekologický dlh. To znamená, že týmto dňom sme v rámci roka 2019 vyčerpali všetky obnoviteľné zdroje, a od tohto dátumu až do konca roka budeme čerpať zdroje, ktoré už príroda nie je schopná sama obnoviť. Od tohto dňa teda začína naše bezohľadné a trvalo nezvratné drancovanie. Pravda je totiž taká, že v súčasnosti potrebujeme na uspokojenie všetkých svojich potrieb prírodné zdroje dvoch planét, čo značí, že životná úroveň ľudí a ich potreby výrazne prevyšujú možnosti našej planéty.
V kolobehu povinností pravdepodobne mnohí túto informáciu nezaregistrovali. Čo sme ale zaregistrovali úplne všetci sú úmorné letné horúčavy, doprevádzané suchom. Boli časy, kedy bolo leto krásnym a príjemným obdobím, na ktoré sme sa tešili. V súčasnosti sa však naopak stáva obdobím, nesmierne únavným a zaťažujúcim, takže mnohí, ktorí vyslovene nemusia, v najväčších horúčavách radšej ani nevychádzajú von.
Avšak neustále rastúca neznesiteľnosť letných horúčav, aké u nás nikdy predtým nebývali, nie je ničím iným, ako odpoveďou prírody na neznesiteľnosť a neudržateľnosť drancujúceho prístupu ľudí k nej. A je to odpoveď tak pádna a tak rukolapná, že ju neprehliadne nikto. Ani tí, čo nevedia, že sme už v tomto roku začali žiť na ekologický dlh. Na absolútne každého z nás bez výnimky tvrdo dopadajú negatívne dôsledky toho, ako sa my sami správame voči prírode.
Sebectvo ľudí je však bezmedzné, pretože sú iba nemnohí, ktorí chápu tento súvis. Ktorí si uvedomujú toto vzájomné prepojenie. A je iba málokto, kto je ochotný a schopný vyvodiť z toho aj nejaké osobné dôsledky. Osobné dôsledky v zmysle obmedzenia vlastných nárokov a potrieb na takú mieru, aká bude pre prírodu prijateľná a udržateľná. Hovorí sa tomu osobná uhlíková stopa.
Pre milióny ľudí našej zeme sú ale toto všetko len obyčajné informácie, ktoré pustia jedným uchom dnu a druhým okamžite von tak, ako tisíce iných informácií. Pre milióny ľudí konštatovanie týchto skutočností nič neznamená a osobne sa ich nijako netýka. Nie sú ochotní vyvodiť osobnú zodpovednosť za katastrofálne horúčavy, za sucho, za každodenné vymieranie najrozličnejších živočíšnych druhov, za drancovanie dažďových pralesov, z ktorých za jedinú minútu ubudne plocha o veľkosti futbalového ihriska, a tak ďalej, a tak ďalej.
Ľudia sú hodnotovo orientovaní na konzumný spôsob života a v ňom má miesto iba čoraz väčší ekonomický rast a čoraz väčšie uspokojovanie vlastných materiálnych potrieb. V ňom je absolútne nemysliteľné nejaké dobrovoľné uskromňovanie sa. Veď predsa celá spoločnosť je postavená na spotrebe a rôznych službách, zameraných na uspokojovanie ľudského užívania si. Musel by byť predsa blázon ten, kto by sa dobrovoľne obmedzoval. A zvlášť vtedy, keď na to má! Keď si to môže dovoliť. Veď žijeme len raz, a preto si je treba života poriadne užiť.
Avšak ty, bezohľadný konzumný slepec, uváž jednu vec! Skús sa zamyslieť nad tým, aký býva osud toho, kto žije dlhodobo na dlh. Len si skús predstaviť, že bývaš v nejakom byte a neplatíš nájom. Ako dlho myslíš, že ti to bude tolerované? Budeš viacnásobne upozornený, a keď svoje dlhy nevyrovnáš a nezačneš pravidelne platiť nájomné, z bytu ťa vyhodia!
A presne tak isto, ty konzumný sebec, zaslepený svojim užívaním si, žiješ na ekologický dlh a príroda našej planéty ťa už dlhšiu dobu upozorňuje, aby si si bral len toľko, koľko ti môže dať. Upozorňuje ťa na to horúčavami, aké tu nikdy doposiaľ nebývali. Upozorňuje ťa na to suchom! Upozorňuje ťa na to prudkými a ničivými prívalovými dažďami! Upozorňuje ťa na to neúrodou a zdražovaním potravín! A upozorňuje ťa na to ešte mnohými inými vecami, ktoré ty nechceš vidieť.
Ty totiž chceš len stále nerušene pokračovať vo svojom konzumnom bláznovstve a nič iného ťa nezaujíma. Vedz však, ty sebec, že nakoniec dopadneš tak, ako každý iný, kto žije na dlh a koho jednoducho skôr, alebo neskôr vyhodia z bytu. A tak raz aj teba, ekologického zločinca a ničiteľa, vyhodí mocná Matka príroda zo svojho podnájmu na planéte Zem! Ba čo viac, bude ti upreté právo ďalej prebývať v celom tomto stvorení, pretože prázdnota a úbohosť konzumného materializmu sa do teba zažrali tak hlboko, že ich uctievaním si sa stal len bezduchým ničiteľom všade tam, kde sa nachádzaš. A preto, aby si už nemohol ďalej škodiť a ničiť, ti táto možnosť bude vzatá, a tebe nezostane celkom nič, len plač a škrípanie zubov.
Pamätaj, ty bezducho konzumný sebec, že jedine sem ťa privedú tvoje materialisticky prázdne hodnoty, ktoré si uctieval, a pre ktoré si vo svojej egoistickej slepote neváhal ničiť všetko okolo seba.
Ľudia nášho sveta uznávajú ničivé a rozvratné hodnoty, ktoré ich vedú a privedú k zničeniu a k rozvratu. Ak však chcú tomuto zničeniu a rozvratu zabrániť, musia zmeniť hodnoty, ktoré uznávajú. Musia sa preorientovať na hodnoty, ktoré nevedú k zničeniu, ale k harmónii a rozkvetu.
A k harmónii a rozkvetu vedú jedine hodnoty ducha! Vedie k nim jedine rozvíjanie a uctievanie hodnôt ducha!
Hodnoty ducha nie sú hodnoty materiálne, ktorých neprimerané nadobúdanie ničí a drancuje našu planétu! Hodnoty ducha nie sú peniaze, majetky, moc, sláva, konzum a užívanie si!
Hodnotou ducha je úsilie o spravodlivosť, čestnosť, dobro a ušľachtilosť! Hodnotou ducha je úsilie o pochopenie skutočného zmyslu vlastného života! Hodnotou ducha je hľadanie odpovedí na základné existenčné otázky, a síce kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme. Hodnotou ducha je úsilie o približovanie sa k Stvoriteľovi. A čím väčšie budú ľudia vyvíjať úsilie o dosahovanie hodnôt ducha, tým bude na zemi lepšie, krajšie a harmonickejšie.
V tomto spočíva obrovský rozdiel oproti hodnotám matérie. Obrovský rozdiel, ktorý je dôkazom zásadnej neplnohodnotnosti a nedostatočnosti materiálno konzumných hodnôt, pretože čím viac sa ľudia zameriavajú na ich dosahovanie, tým je na svete horšie. Tým je na svete viac sebectva, chamtivosti, bezohľadnosti, závisti, nečestnosti, nevraživosti, násilia a biedy. Tým viac ľudia drancujú a ničia prírodu na celej planéte. To znamená, že to funguje úplne opačne, ako pri snahe o hodnoty ducha.
Človeče, spamätaj sa a hodnotovo sa obroď, aby s tebou Majiteľ sveta nakoniec nezatočil, ako so zlým nájomníkom, ktorý chcel žiť iba na dlh.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Ostrá kritika teológie!
Je smutné, že existuje mnoho oblastí, v ktorých sa súčasné kresťanstvo odkláňa od pôvodného učenia Ježiša Krista. A jedným z nich je práve teológia. Ide v podstate o určitý druh filozofie a filozofovania, so snahou o rozumovo racionálne rozpitvávanie viery a jej mnohých jednotlivostí. Vysoká teológia nie je niečo, čo by bolo prístupné najširším masám veriacich. Ale nie preto, že by snáď bola skrývaná a utajovaná, ale preto, že je tak mimoriadne komplikovaná a intelektuálne náročná.
Ale toto všetko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je v ostrom rozpore so slovami Krista, ktorý nás nabádal k niečomu úplne inému! K tomu, aby sme boli ako deti!
Čo znamená jeho odporučenie? Znamená, že k Výšinám vedie jedine cesta čistého detského srdca a jednoduchej, nekomplikovanej a priamej detskej mysle. Znamená to, že skutočnú Pravdu bytia je možné chápať jedine takýmto spôsobom, pretože skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a prirodzená. A preto prístupná absolútne každému človeku bez rozdielu!
Naopak, komplikovanosť, zložitosť a prílišná učenosť iba zahmlievajú cestu k Pravde, pretože sa ju snažia vidieť zložitejšou, než v skutočnosti je. Ba čo viac, takýto prístup úplne znemožňuje jej chápanie! To, čo ľudia takýmto rozumovo komplikovaným spôsobom získavajú, sú len ich vlastné ľudské názory tak, ako to kritizoval už Ježiš vo svojej dobe slovami: „Vaše náuky sú len náuky ľudské!“
Konečne preto treba pochopiť, že skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a nekomplikovaná, čo je na míle vzdialené od prehnanej komplikovanosti najrozličnejších teologických rozumových konštrukcií. A práve preto je možné Pravdu vnímať a poznať jedine v prostej, nekomplikovanej jednoduchosti srdca a mysle, akú majú deti. Ide tu totiž o účinky vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého k sebe nachádza cestu iba to, čo je rovnaké a vzájomne rovnorodé.
A zákon rovnorodosti sa vo vzťahu k poznaniu Pravdy bytia a poznaniu Stvoriteľa prejavuje ešte aj iným spôsobom. A síce tak, že najvnútornejšie duchovné jadro našej osobnosti, to skutočné „ja“, o ktoré ide predovšetkým, sa v nás prejavuje čistými citmi. To znamená, že jedine za pomoci čistých citov je človek schopný vnímať, poznávať a chápať všetko to, čo k nám prichádza z výšin Ducha.
A toto, jeho duchom skrze čistý cit uchopené duchovné poznanie, pochádzajúce z výšin Ducha, potom človek môže prostredníctvom spolupráce s rozumom zaodieť do slov. Môže ho zhmotniť do slov. Takto by to malo fungovať a takto by mal človek formovať svoje poznanie Pravdy i poznanie Stvoriteľa. Jedine takýmto spôsobom sa totiž dokonale naplňujú účinky veľkého vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého duchovné jadro človeka, prejavujúce sa v nás čistými citmi, môže nadviazať kontakt a spojenie so vznešenou Pravdou Ducha. Jedine takto ju môže tušiť, vnímať a porozumieť jej.
Človek však okrem citových impulzov ducha vlastní aj rozum, aby prostredníctvom neho poznával hmotný svet a mohol ho ovládať. A prostredníctvom rozumu a rozumových znalostí sa ľudia skutočne stali takmer neobmedzenými vládcami hmotného sveta. A to preto, lebo opäť na základe vesmírneho zákona rovnorodosti je práve náš rozum rovnorodý s hmotou. Preto k nej nachádza cestu, preto jej rozumie, chápe ju a ovláda ju.
Žiaľ, na základe úspechov rozumu v ovládaní hmotného sveta, začali postupne ľudia mimoriadnym spôsobom nadhodnocovať jeho význam. Začali sa opierať predovšetkým oň a časom to došlo až tak ďaleko, že mienka rozumovej zložky ich osobnosti sa pre nich stala rozhodujúcou aj vo veciach ducha. Aj duchovná oblasť, duchovné pravdy i Stvoriteľ ako taký začali byť vnímané, poznávané a uchopované rozumom.
Ale keďže rozum je na základe zákona rovnorodosti rovnorodý jedine hmote, muselo dôjsť k tomu, že vznešenosť, veľkosť a žiarivosť Pravdy Ducha bola rozumovo sploštená, oklieštená, ohraničená a obmedzená.
A tak to, čo pochádzalo z Výšin Ducha, ako potrava a oblaženie pre ducha človeka, sídliaceho v jeho srdci, bolo rozumom znehodnotené a stratilo schopnosť povznášať ducha. Stratilo to schopnosť viesť človeka k výšinám Ducha.
Tak sa z duchovných učení pôsobením rozumu stali náuky duchovne mŕtve a učenci, ktorí ich hoci aj celý život študovali, sa stali neschopní vnímať, poznávať a porozumieť skutočným pravdám Ducha. A preto títo ľudia, napríklad biblickí zákonníci a farizeji, neboli vôbec schopní chápať učenie Ježiša Krista. Jeho učenie však bolo oveľa bližšie masám obyčajných ľudí, ktorí v sebe predsa len ešte niesli určitú mieru prostoty, prirodzenosti a nekomplikovanosti srdca.
A práve kvôli tomu volá Ježiš k nám všetkým, aby sme boli ako deti, pretože inak nebudeme môcť vôjsť do kráľovstva nebeského. To znamená, že sa máme viac riadiť svojimi čistými citmi, ktoré sú impulzmi nášho ducha, a prostredníctvom ktorých sa stávame schopnými vnímať a uchopiť Pravdy Ducha.
Všetko je tak nesmierne jednoduché, iba človek sám si to skomplikoval. Veď predsa o pravde srdca a čistého citu netreba vôbec uvažovať! Netreba o nej vôbec hĺbať! O pravde srdca a čistého citu netreba robiť žiadne teologické konferencie!
Pravda srdca, čiže pravda ducha, predsa v každom človeku vždy jasne žiari v čistote jeho citu! Ním sa riaďme a ním preciťujme hodnotu i pravdivosť vecí. Tu netreba vskutku o ničom premýšľať! Tu treba iba proste žiť a jednať v slobode ducha! V slobode čistého citu, ktorý sa ozýva v našom srdci!
Akékoľvek myšlienkové hĺbanie o tom veci iba zbytočne komplikuje a zahmlieva! A žiaľ, práve na takomto myšlienkovom hĺbaní, analyzovaní a komplikovaní je postavené to, čo sa nazýva teológiou. Teológia je rozumová snaha o vyjadrenie právd Ducha, čo však na základe vesmírneho zákona rovnorodosti nie je možné.
Ale pretože ľudia vo svojom vnútri enormným spôsobom nadhodnotili vlastný rozum, v jeho pýche, v pýche rozumu odsúvajú bokom cestu detskej prostoty. Skutočná pravda i skutočné poznanie Stvoriteľa musí byť podľa názoru ľudí, upadnuvších do preceňovania rozumu, oveľa zložitejšie a oveľa intelektuálne náročnejšie. Len týmto spôsobom je to podľa nich naozaj veľké. A preto, aby mohli dosiahnuť tejto iluzórnej veľkosti, vzniklo čosi takého, ako je teológia. Len ona môže podľa ich názoru odkryť najskrytejšie tajomstva bytia, pretože poznávacím znamením skutočnej múdrosti je práve miera obtiažnosti pochopenia. A preto tento druh ľudí realizuje svoje „poznanie“ a svoju „múdrosť“ práve v rámci zložitosti teológie.
Toto je však cesta falošná! Je to cesta pýchy rozumu, ktorý svojimi nehodnými rukami siaha na pravdy Ducha a splošťuje ich, okliešťuje ich a zužuje ich. Je to cesta pýchy rozumu, ktorý z veľkosti učenia Ducha vytvoril iba svoje vlastné náuky ľudské.
V ostrom protiklade k tomu znejú slová veľkého Majstra: „Buďte ako deti!“
Jedine v detskej a prostej čistote srdca a citu je skrytá cesta k pochopeniu Pravdy bytia, i k pochopeniu Stvoriteľa! Jedine detská a prostá čistota srdca a citu je pravou cestou k Svetlu!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Je smutné, že existuje mnoho oblastí, v ktorých sa súčasné kresťanstvo odkláňa od pôvodného učenia Ježiša Krista. A jedným z nich je práve teológia. Ide v podstate o určitý druh filozofie a filozofovania, so snahou o rozumovo racionálne rozpitvávanie viery a jej mnohých jednotlivostí. Vysoká teológia nie je niečo, čo by bolo prístupné najširším masám veriacich. Ale nie preto, že by snáď bola skrývaná a utajovaná, ale preto, že je tak mimoriadne komplikovaná a intelektuálne náročná.
Ale toto všetko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je v ostrom rozpore so slovami Krista, ktorý nás nabádal k niečomu úplne inému! K tomu, aby sme boli ako deti!
Čo znamená jeho odporučenie? Znamená, že k Výšinám vedie jedine cesta čistého detského srdca a jednoduchej, nekomplikovanej a priamej detskej mysle. Znamená to, že skutočnú Pravdu bytia je možné chápať jedine takýmto spôsobom, pretože skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a prirodzená. A preto prístupná absolútne každému človeku bez rozdielu!
Naopak, komplikovanosť, zložitosť a prílišná učenosť iba zahmlievajú cestu k Pravde, pretože sa ju snažia vidieť zložitejšou, než v skutočnosti je. Ba čo viac, takýto prístup úplne znemožňuje jej chápanie! To, čo ľudia takýmto rozumovo komplikovaným spôsobom získavajú, sú len ich vlastné ľudské názory tak, ako to kritizoval už Ježiš vo svojej dobe slovami: „Vaše náuky sú len náuky ľudské!“
Konečne preto treba pochopiť, že skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a nekomplikovaná, čo je na míle vzdialené od prehnanej komplikovanosti najrozličnejších teologických rozumových konštrukcií. A práve preto je možné Pravdu vnímať a poznať jedine v prostej, nekomplikovanej jednoduchosti srdca a mysle, akú majú deti. Ide tu totiž o účinky vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého k sebe nachádza cestu iba to, čo je rovnaké a vzájomne rovnorodé.
A zákon rovnorodosti sa vo vzťahu k poznaniu Pravdy bytia a poznaniu Stvoriteľa prejavuje ešte aj iným spôsobom. A síce tak, že najvnútornejšie duchovné jadro našej osobnosti, to skutočné „ja“, o ktoré ide predovšetkým, sa v nás prejavuje čistými citmi. To znamená, že jedine za pomoci čistých citov je človek schopný vnímať, poznávať a chápať všetko to, čo k nám prichádza z výšin Ducha.
A toto, jeho duchom skrze čistý cit uchopené duchovné poznanie, pochádzajúce z výšin Ducha, potom človek môže prostredníctvom spolupráce s rozumom zaodieť do slov. Môže ho zhmotniť do slov. Takto by to malo fungovať a takto by mal človek formovať svoje poznanie Pravdy i poznanie Stvoriteľa. Jedine takýmto spôsobom sa totiž dokonale naplňujú účinky veľkého vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého duchovné jadro človeka, prejavujúce sa v nás čistými citmi, môže nadviazať kontakt a spojenie so vznešenou Pravdou Ducha. Jedine takto ju môže tušiť, vnímať a porozumieť jej.
Človek však okrem citových impulzov ducha vlastní aj rozum, aby prostredníctvom neho poznával hmotný svet a mohol ho ovládať. A prostredníctvom rozumu a rozumových znalostí sa ľudia skutočne stali takmer neobmedzenými vládcami hmotného sveta. A to preto, lebo opäť na základe vesmírneho zákona rovnorodosti je práve náš rozum rovnorodý s hmotou. Preto k nej nachádza cestu, preto jej rozumie, chápe ju a ovláda ju.
Žiaľ, na základe úspechov rozumu v ovládaní hmotného sveta, začali postupne ľudia mimoriadnym spôsobom nadhodnocovať jeho význam. Začali sa opierať predovšetkým oň a časom to došlo až tak ďaleko, že mienka rozumovej zložky ich osobnosti sa pre nich stala rozhodujúcou aj vo veciach ducha. Aj duchovná oblasť, duchovné pravdy i Stvoriteľ ako taký začali byť vnímané, poznávané a uchopované rozumom.
Ale keďže rozum je na základe zákona rovnorodosti rovnorodý jedine hmote, muselo dôjsť k tomu, že vznešenosť, veľkosť a žiarivosť Pravdy Ducha bola rozumovo sploštená, oklieštená, ohraničená a obmedzená.
A tak to, čo pochádzalo z Výšin Ducha, ako potrava a oblaženie pre ducha človeka, sídliaceho v jeho srdci, bolo rozumom znehodnotené a stratilo schopnosť povznášať ducha. Stratilo to schopnosť viesť človeka k výšinám Ducha.
Tak sa z duchovných učení pôsobením rozumu stali náuky duchovne mŕtve a učenci, ktorí ich hoci aj celý život študovali, sa stali neschopní vnímať, poznávať a porozumieť skutočným pravdám Ducha. A preto títo ľudia, napríklad biblickí zákonníci a farizeji, neboli vôbec schopní chápať učenie Ježiša Krista. Jeho učenie však bolo oveľa bližšie masám obyčajných ľudí, ktorí v sebe predsa len ešte niesli určitú mieru prostoty, prirodzenosti a nekomplikovanosti srdca.
A práve kvôli tomu volá Ježiš k nám všetkým, aby sme boli ako deti, pretože inak nebudeme môcť vôjsť do kráľovstva nebeského. To znamená, že sa máme viac riadiť svojimi čistými citmi, ktoré sú impulzmi nášho ducha, a prostredníctvom ktorých sa stávame schopnými vnímať a uchopiť Pravdy Ducha.
Všetko je tak nesmierne jednoduché, iba človek sám si to skomplikoval. Veď predsa o pravde srdca a čistého citu netreba vôbec uvažovať! Netreba o nej vôbec hĺbať! O pravde srdca a čistého citu netreba robiť žiadne teologické konferencie!
Pravda srdca, čiže pravda ducha, predsa v každom človeku vždy jasne žiari v čistote jeho citu! Ním sa riaďme a ním preciťujme hodnotu i pravdivosť vecí. Tu netreba vskutku o ničom premýšľať! Tu treba iba proste žiť a jednať v slobode ducha! V slobode čistého citu, ktorý sa ozýva v našom srdci!
Akékoľvek myšlienkové hĺbanie o tom veci iba zbytočne komplikuje a zahmlieva! A žiaľ, práve na takomto myšlienkovom hĺbaní, analyzovaní a komplikovaní je postavené to, čo sa nazýva teológiou. Teológia je rozumová snaha o vyjadrenie právd Ducha, čo však na základe vesmírneho zákona rovnorodosti nie je možné.
Ale pretože ľudia vo svojom vnútri enormným spôsobom nadhodnotili vlastný rozum, v jeho pýche, v pýche rozumu odsúvajú bokom cestu detskej prostoty. Skutočná pravda i skutočné poznanie Stvoriteľa musí byť podľa názoru ľudí, upadnuvších do preceňovania rozumu, oveľa zložitejšie a oveľa intelektuálne náročnejšie. Len týmto spôsobom je to podľa nich naozaj veľké. A preto, aby mohli dosiahnuť tejto iluzórnej veľkosti, vzniklo čosi takého, ako je teológia. Len ona môže podľa ich názoru odkryť najskrytejšie tajomstva bytia, pretože poznávacím znamením skutočnej múdrosti je práve miera obtiažnosti pochopenia. A preto tento druh ľudí realizuje svoje „poznanie“ a svoju „múdrosť“ práve v rámci zložitosti teológie.
Toto je však cesta falošná! Je to cesta pýchy rozumu, ktorý svojimi nehodnými rukami siaha na pravdy Ducha a splošťuje ich, okliešťuje ich a zužuje ich. Je to cesta pýchy rozumu, ktorý z veľkosti učenia Ducha vytvoril iba svoje vlastné náuky ľudské.
V ostrom protiklade k tomu znejú slová veľkého Majstra: „Buďte ako deti!“
Jedine v detskej a prostej čistote srdca a citu je skrytá cesta k pochopeniu Pravdy bytia, i k pochopeniu Stvoriteľa! Jedine detská a prostá čistota srdca a citu je pravou cestou k Svetlu!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Čipovanie! Cesta k totálnemu zotročeniu človeka v mene pohodlnosti!
Najskôr letel do vesmíru pes a potom človek. A rovnako je to aj s čipmi, čiže podkožnými implantátmi. Najskôr bolo povinné čipovanie psov a zanedlho bude povinné čipovanie ľudí. Prajú si to mocní nášho sveta a už v tomto smere podnikajú patričné kroky. Už mediálne spracovávajú verejnosť informáciami o veľkých výhodách, aké nám to prinesie.
Slovenská verejnoprávna televízia napríklad nedávno informovala o inovatívnej vedeckej konferencii v Stockholme, kde vedci predstavili podkožný čip, implantovaný do ruky človeka.
A hoci verejnoprávna televízia by mala byť nestranná, čiže nestranne informujúca o výhodách i nevýhodách, nedeje sa tak, a ohľadom aplikácie podkožných implantátov vládne zavádzajúca, nadšená jednostrannosť.
Skúsme sa preto teraz pozrieť na celú problematiku trošku komplexnejšie a povedzme si niečo o proklamovaných výhodách čipovania, o jeho nevýhodách, i o duchovnom pohľade na vec.
Najskôr teda výhody, o ktorých sa hovorilo na spomínanej vedeckej konferencii v Stockholme. Hlavnou z nich je, že všetko bude pre nás oveľa pohodlnejšie. Užívateľ čipu si ho môže pripojiť k svojmu smartfónu a naprogramovať ho, alebo v ňom uchovávať dáta. Môže mu slúžiť na platenie, na identifikáciu, na vstup do budovy, kancelárie či fitnescentra, na zábavu prostredníctvom sociálnych sietí, ale môže pomôcť aj v stave zdravotnej núdze. Budú na ňom naše zdravotné záznamy, alebo trebárs komplexné monitorovanie zdravotného stavu, čo môže byť prelomové pre naše zdravie. Už v roku 2017 si napríklad zamestnanci v americkej firme mohli prostredníctvom podkožného implantátu kúpiť jedlo, prihlásiť sa do počítača, alebo používať kopírovacie zariadenie.
A teraz sa pozrime na nevýhody čipovania, o ktorých sa pri nastávajúcej, masívnej mediálnej propagande, so snahou o ich celoplošné zavedenie nebude určite hovoriť.
Všetko bude postupne smerovať k tomu, že človek bude môcť fungovať v spoločnosti už len s implantovaným čipom. Len tak sa bude môcť preukázať občianskym preukazom, len tak bude môcť zaplatiť, odomknúť auto, alebo byt. Len tak mu bude môcť byť poskytnutá zdravotná starostlivosť a podobne.
Obrovskou nevýhodou čipov je, že údaje na nich môžu byť zneužité. Zneužité v neprospech ich užívateľov a využité v prospech šedých eminencií, stojacich v pozadí, ktorých zámerom bolo dosiahnutie celoplošného čipovania obyvateľstva.
Tak, ako totiž môže hacker vstúpiť do počítača, alebo počítačovej siete niekoho iného a voľne disponovať s jeho dátami, tak bude možné elite disponovať najosobnejšími údajmi obyvateľstva, čím im budú ľudia úplne vydaní napospas.
Takýmto spôsobom bude elita držať na uzde celú spoločnosť i všetky národy. Takýmto spôsobom bude spoločensky, finančne, alebo existenčne likvidovať nepohodlných. A naopak, odmeňovať a vyzdvihovať svojich poskokov a pätolízačov.
A práve o toto ide predovšetkým! Toto je skrytým účelom čipovania, ktorým bude úplné a bezvýhradne ovládnutie stáda ľudských oviec. Týmto spôsobom ich niekto „tam hore“ bude mať dokonale vo svojej hrsti. Je preto maximálne smutné, keď sa ľudia nadšene hrnú do čipovania skutočne ako nejaké slepé stádo, neuvedomujúc si tieto skryté skutočnosti, o ktorých im nikto z jeho propagátorov nikdy nepovie.
Okrem štandardných funkcií, nachádzajúcich sa na čipe, o ktorých sme hovorili, sa však na ňom budú nachádzať i funkcie neštandardné. Už dávno sú totiž vyvíjané rôzne technológie, schopné ovládať myseľ a emócie. Technológie, schopné ovplyvňovať naše emocionálne prežívanie od radosti a eufórie, až po zlosť a agresivitu. Technológie, schopné zvnútra psychicky deštruovať našu osobnosť.
Je napríklad známe, že počas druhej svetovej vojny dostávali ruskí vojaci pred rozhodujúcim útokom prídel vodky, aby mali otupené zmysly a na povel išli aj na smrť. Američania za rovnakým účelom využívali vo Vietname drogy. No a ľudia s implantovanými čipmi pôjdu do potencionálneho útoku v eufórii, vyvolanej z nejakej vzdialenej počítačovej centrály prostredníctvom čipov v ich tele.
V súčasnosti žijeme napríklad v dobe, v ktorej ľuďmi vo veľkej miere manipulujú médiá. Na objednávku mocných účelovo formujú verejnú mienku do takej podoby, ako si to mocní želajú. A masy to aj skutočne takto prijímajú a považujú to za skutočnosť.
Tento proces sa však má prostredníctvom implantovaných čipov ešte viac zefektívniť a priviesť do dokonalosti. Z ľudí sa majú stať už len akýsi bioroboti, ktorých bude možné ovládať absolútne podľa vlastného priania. Bioroboti, ktorí budú na cudzí pokyn vraždiť, páchať samovraždy, alebo čokoľvek iného podľa priania a rozmaru mocných. K tomuto všetko speje!
No a na záver si ešte ukážme duchovný pohľad na danú problematiku.
Keď sa v roku 2012 podľa Mayského kalendára nekonal koniec sveta, mnohí to obrátili na posmech. Ľudia si vydýchli a všetko ide ďalej po starom. Málokto si ale uvedomuje, že koniec starého, racionálne materialistického sveta a vznik čohosi nového, stojaceho na duchovno morálnych základoch nie je nič, k čomu dôjde z jedného dňa na druhý. Je to proces! Postupný neodvratný proces, ktorý sa práve v našej dobe skutočne blíži k svojmu vrcholu!
O tom, že žijeme v dobe veľkého zlomu svedčia mnohé znamenia. Napríklad predpovede Sibyly. Tá o nej hovorí, ako o dobe, v ktorej budú na oblohe lietať železné vtáky a v ktorej nebude možné rozoznať muža od ženy, čo dnešná gender ideológia skutočne priviedla k svojmu vrcholu.
Aj v Biblii sa píše o tejto prelomovej dobe, a to najmä v jej závere, v zjavení Jánovom, v Apokalypse. Sú tam opísané jej mnohé poznávacie znaky, a medzi nimi sa nachádza aj informácia o aplikácii podkožných implantátov: „všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, prijímajú na pravú ruku, alebo na čelo znak, a nik nemôže kupovať alebo predávať, iba ten, kto má znak.“
V Biblii sme teda pred čipovaním varovaní! A to preto, lebo na základe toho, čo sme hovorili v druhom bode, sa človek stane zo samostatne sa rozhodujúcej, slobodnej duchovnej bytosti, bytosťou mentálne a emocionálne zotročenou, ovládanou elitou prostredníctvom čipov. Bytosťou, schopnou konať na cudzí príkaz tie najohavnejšie veci. Bytosťou, ktorej budú zadávané úlohy a jej celkové životné smerovanie prostredníctvom centrálneho počítača, komunikujúceho s implantovaným čipom v jej tele.
Dalo by sa však namietať, že za všetky zlé činy, ktoré budú ľudia takýmto spôsobom páchať na príkaz úzkej elity svetovládcov, nebudú niesť zodpovednosť, pretože budú konať takpovediac v nepríčetnosti.
To je však omyl! Ľudia budú niesť plnú duchovnú zodpovednosť, pretože svojim súhlasom s implatovaním čipu do vlastného tela dovolili iným, aby ich ovládali. A dovolili im to aj napriek tomu, že v Apokalypse boli pred tým varovaní!
Ale keďže dnes sú ľudia materialistickí a duchovné varovania i všetko duchovné je im ukradnuté a smiešne, neberú tieto veci vážne, a na základe mediálnej manipulácie o veľkých výhodách podkožných implantátov budú náchylní k súhlasu s ich zavedením.
Avšak toto ich rozhodnutie bude posledným slobodným rozhodnutím, ktoré učinia! A práve za to ponesú plnú duchovnú zodpovednosť! Na základe toho sa totiž potom stanú otrokmi a bytosťami, ktoré ovládajú iní. Za všetko nízke, zločinné a zlé, čo potom na cudzí príkaz vykonajú, ponesú veľký diel osobnej zodpovednosti, pretože oni sami, keď ešte mali slobodnú vôľu, sa rozhodli podstúpiť čipovanie, a tým darovať výsadu vlastného slobodného rozhodovania iným.
Títo ľudia nebudú mať žiadnu poľahčujúcu okolnosť, pretože Biblia ich pred tým varovala, ale oni boli tak materialisticky slepí a tak vzdialení od duchovna, že to ignorovali. A tak ich nakoniec ich pohodlnosť a ich ateizmus a materializmus zničia, pretože sa stanú otrockými humanoidnými bytosťami, ktoré ovládajú iní.
Ak vám teda budú v dnešnej, alebo v blízkej dobe materialistické média hovoriť o výhodách čipovania, neverte im! Neverte im a v žiadnom prípade nezapredávajte za tieto výhody a za proklamovanú pohodlnosť svoju dušu a svoju osobnosť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Najskôr letel do vesmíru pes a potom človek. A rovnako je to aj s čipmi, čiže podkožnými implantátmi. Najskôr bolo povinné čipovanie psov a zanedlho bude povinné čipovanie ľudí. Prajú si to mocní nášho sveta a už v tomto smere podnikajú patričné kroky. Už mediálne spracovávajú verejnosť informáciami o veľkých výhodách, aké nám to prinesie.
Slovenská verejnoprávna televízia napríklad nedávno informovala o inovatívnej vedeckej konferencii v Stockholme, kde vedci predstavili podkožný čip, implantovaný do ruky človeka.
A hoci verejnoprávna televízia by mala byť nestranná, čiže nestranne informujúca o výhodách i nevýhodách, nedeje sa tak, a ohľadom aplikácie podkožných implantátov vládne zavádzajúca, nadšená jednostrannosť.
Skúsme sa preto teraz pozrieť na celú problematiku trošku komplexnejšie a povedzme si niečo o proklamovaných výhodách čipovania, o jeho nevýhodách, i o duchovnom pohľade na vec.
Najskôr teda výhody, o ktorých sa hovorilo na spomínanej vedeckej konferencii v Stockholme. Hlavnou z nich je, že všetko bude pre nás oveľa pohodlnejšie. Užívateľ čipu si ho môže pripojiť k svojmu smartfónu a naprogramovať ho, alebo v ňom uchovávať dáta. Môže mu slúžiť na platenie, na identifikáciu, na vstup do budovy, kancelárie či fitnescentra, na zábavu prostredníctvom sociálnych sietí, ale môže pomôcť aj v stave zdravotnej núdze. Budú na ňom naše zdravotné záznamy, alebo trebárs komplexné monitorovanie zdravotného stavu, čo môže byť prelomové pre naše zdravie. Už v roku 2017 si napríklad zamestnanci v americkej firme mohli prostredníctvom podkožného implantátu kúpiť jedlo, prihlásiť sa do počítača, alebo používať kopírovacie zariadenie.
A teraz sa pozrime na nevýhody čipovania, o ktorých sa pri nastávajúcej, masívnej mediálnej propagande, so snahou o ich celoplošné zavedenie nebude určite hovoriť.
Všetko bude postupne smerovať k tomu, že človek bude môcť fungovať v spoločnosti už len s implantovaným čipom. Len tak sa bude môcť preukázať občianskym preukazom, len tak bude môcť zaplatiť, odomknúť auto, alebo byt. Len tak mu bude môcť byť poskytnutá zdravotná starostlivosť a podobne.
Obrovskou nevýhodou čipov je, že údaje na nich môžu byť zneužité. Zneužité v neprospech ich užívateľov a využité v prospech šedých eminencií, stojacich v pozadí, ktorých zámerom bolo dosiahnutie celoplošného čipovania obyvateľstva.
Tak, ako totiž môže hacker vstúpiť do počítača, alebo počítačovej siete niekoho iného a voľne disponovať s jeho dátami, tak bude možné elite disponovať najosobnejšími údajmi obyvateľstva, čím im budú ľudia úplne vydaní napospas.
Takýmto spôsobom bude elita držať na uzde celú spoločnosť i všetky národy. Takýmto spôsobom bude spoločensky, finančne, alebo existenčne likvidovať nepohodlných. A naopak, odmeňovať a vyzdvihovať svojich poskokov a pätolízačov.
A práve o toto ide predovšetkým! Toto je skrytým účelom čipovania, ktorým bude úplné a bezvýhradne ovládnutie stáda ľudských oviec. Týmto spôsobom ich niekto „tam hore“ bude mať dokonale vo svojej hrsti. Je preto maximálne smutné, keď sa ľudia nadšene hrnú do čipovania skutočne ako nejaké slepé stádo, neuvedomujúc si tieto skryté skutočnosti, o ktorých im nikto z jeho propagátorov nikdy nepovie.
Okrem štandardných funkcií, nachádzajúcich sa na čipe, o ktorých sme hovorili, sa však na ňom budú nachádzať i funkcie neštandardné. Už dávno sú totiž vyvíjané rôzne technológie, schopné ovládať myseľ a emócie. Technológie, schopné ovplyvňovať naše emocionálne prežívanie od radosti a eufórie, až po zlosť a agresivitu. Technológie, schopné zvnútra psychicky deštruovať našu osobnosť.
Je napríklad známe, že počas druhej svetovej vojny dostávali ruskí vojaci pred rozhodujúcim útokom prídel vodky, aby mali otupené zmysly a na povel išli aj na smrť. Američania za rovnakým účelom využívali vo Vietname drogy. No a ľudia s implantovanými čipmi pôjdu do potencionálneho útoku v eufórii, vyvolanej z nejakej vzdialenej počítačovej centrály prostredníctvom čipov v ich tele.
V súčasnosti žijeme napríklad v dobe, v ktorej ľuďmi vo veľkej miere manipulujú médiá. Na objednávku mocných účelovo formujú verejnú mienku do takej podoby, ako si to mocní želajú. A masy to aj skutočne takto prijímajú a považujú to za skutočnosť.
Tento proces sa však má prostredníctvom implantovaných čipov ešte viac zefektívniť a priviesť do dokonalosti. Z ľudí sa majú stať už len akýsi bioroboti, ktorých bude možné ovládať absolútne podľa vlastného priania. Bioroboti, ktorí budú na cudzí pokyn vraždiť, páchať samovraždy, alebo čokoľvek iného podľa priania a rozmaru mocných. K tomuto všetko speje!
No a na záver si ešte ukážme duchovný pohľad na danú problematiku.
Keď sa v roku 2012 podľa Mayského kalendára nekonal koniec sveta, mnohí to obrátili na posmech. Ľudia si vydýchli a všetko ide ďalej po starom. Málokto si ale uvedomuje, že koniec starého, racionálne materialistického sveta a vznik čohosi nového, stojaceho na duchovno morálnych základoch nie je nič, k čomu dôjde z jedného dňa na druhý. Je to proces! Postupný neodvratný proces, ktorý sa práve v našej dobe skutočne blíži k svojmu vrcholu!
O tom, že žijeme v dobe veľkého zlomu svedčia mnohé znamenia. Napríklad predpovede Sibyly. Tá o nej hovorí, ako o dobe, v ktorej budú na oblohe lietať železné vtáky a v ktorej nebude možné rozoznať muža od ženy, čo dnešná gender ideológia skutočne priviedla k svojmu vrcholu.
Aj v Biblii sa píše o tejto prelomovej dobe, a to najmä v jej závere, v zjavení Jánovom, v Apokalypse. Sú tam opísané jej mnohé poznávacie znaky, a medzi nimi sa nachádza aj informácia o aplikácii podkožných implantátov: „všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, prijímajú na pravú ruku, alebo na čelo znak, a nik nemôže kupovať alebo predávať, iba ten, kto má znak.“
V Biblii sme teda pred čipovaním varovaní! A to preto, lebo na základe toho, čo sme hovorili v druhom bode, sa človek stane zo samostatne sa rozhodujúcej, slobodnej duchovnej bytosti, bytosťou mentálne a emocionálne zotročenou, ovládanou elitou prostredníctvom čipov. Bytosťou, schopnou konať na cudzí príkaz tie najohavnejšie veci. Bytosťou, ktorej budú zadávané úlohy a jej celkové životné smerovanie prostredníctvom centrálneho počítača, komunikujúceho s implantovaným čipom v jej tele.
Dalo by sa však namietať, že za všetky zlé činy, ktoré budú ľudia takýmto spôsobom páchať na príkaz úzkej elity svetovládcov, nebudú niesť zodpovednosť, pretože budú konať takpovediac v nepríčetnosti.
To je však omyl! Ľudia budú niesť plnú duchovnú zodpovednosť, pretože svojim súhlasom s implatovaním čipu do vlastného tela dovolili iným, aby ich ovládali. A dovolili im to aj napriek tomu, že v Apokalypse boli pred tým varovaní!
Ale keďže dnes sú ľudia materialistickí a duchovné varovania i všetko duchovné je im ukradnuté a smiešne, neberú tieto veci vážne, a na základe mediálnej manipulácie o veľkých výhodách podkožných implantátov budú náchylní k súhlasu s ich zavedením.
Avšak toto ich rozhodnutie bude posledným slobodným rozhodnutím, ktoré učinia! A práve za to ponesú plnú duchovnú zodpovednosť! Na základe toho sa totiž potom stanú otrokmi a bytosťami, ktoré ovládajú iní. Za všetko nízke, zločinné a zlé, čo potom na cudzí príkaz vykonajú, ponesú veľký diel osobnej zodpovednosti, pretože oni sami, keď ešte mali slobodnú vôľu, sa rozhodli podstúpiť čipovanie, a tým darovať výsadu vlastného slobodného rozhodovania iným.
Títo ľudia nebudú mať žiadnu poľahčujúcu okolnosť, pretože Biblia ich pred tým varovala, ale oni boli tak materialisticky slepí a tak vzdialení od duchovna, že to ignorovali. A tak ich nakoniec ich pohodlnosť a ich ateizmus a materializmus zničia, pretože sa stanú otrockými humanoidnými bytosťami, ktoré ovládajú iní.
Ak vám teda budú v dnešnej, alebo v blízkej dobe materialistické média hovoriť o výhodách čipovania, neverte im! Neverte im a v žiadnom prípade nezapredávajte za tieto výhody a za proklamovanú pohodlnosť svoju dušu a svoju osobnosť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Nepočujete? Burácajúci hlas posledného súdu už volá: DOSŤ!
Osobný a posledný súd! Tieto dva pojmy súvisia s kresťansko katolíckou terminológiou a nie sú v zásade nesprávne. Budeme teda na nich budovať a podrobnejšie si objasníme dva najdôležitejšie a najzásadnejšie momenty celého nášho bytia. Avšak objasníme si ich na základe poznania stavby stvorenia a na základe zákonov, vo stvorení fungujúcich, čoho znalosť žiaľ kresťanstvu chýba. A preto v nesmierne zásadných pojmoch, ako je osobný a posledný súd, v mnohých veciach tápe.
Pojem osobný súd spája katolícka vierouka s našou fyzickou smrťou a s tým, čo bude nasledovať po nej. Tieto deje sú opísané v známej knihe Raymonda Moodyho „Život po živote“. Podklady pre jej napísanie získal od ľudí, z medicínskeho hľadiska určitú dobu klinicky mŕtvych. Títo jedinci viacmenej zhodne opisovali, že bezprostredne po smrti videli seba samých, presnejšie povedané svoje vlastné fyzické telo akoby z nadhľadu, a odtiaľ pozorovali úsilie lekárov o záchranu ich života. Ich osobnosť, alebo ich duša, ktorá bola od tela odpútaná, potom vstúpila do čierneho tunela. Keď sa dostala k svetlu na konci tunela, bol jej akoby vo filme premietnutý celý jej doterajší život.
To, čo duša prežívala pri sledovaní filmu, však bolo niečo úplne iné, ako keď na zemi spomíname na svoju minulosť. Tu to všetko duša vnímala predovšetkým z mravného hľadiska. Z hľadiska toho, čo urobila vo svojom živote dobré a čo zlé.
Po premietnutí filmu života bola ale osobnosť človeka opätovne vtiahnutá do tunela a vstúpila nazad do svojho fyzického tela. Na základe zážitku klinickej smrti však mnohí zmenili svoj život. Zásadným spôsobom prehodnotili svoje doterajšie priority a zamerali sa predovšetkým na mravnú stránku života.
Toľko v stručnosti Raymond Moody, a my z hľadiska katolíckeho termínu osobného súdu môžeme za osobný súd považovať práve premietanie filmu nášho života. Čo však nasleduje po tomto okamžiku osobného súdu, keď sa už nevrátime do svojho fyzického tela?
Na základe filmu života človek spozná, za čo v skutočnosti mravne stojí, a prostredníctvom objektívneho a nestranného zákona duchovnej tiaže, bude presunutý do takej úrovne takzvaného druhého sveta, do ktorej patrí. Do úrovne, kde nájde presne rovnakých a sebe rovnorodých.
Na základe prevažujúcich nízkych ľudských vlastností človek klesá pôsobením zákona tiaže medzi rovnako nízko stojacich, a na základe prevažujúcich ušľachtilých vlastností človek stúpa medzi rovnako ušľachtilo zmýšľajúcich.
V nízkych úrovniach druhého sveta trpí prostredníctvom rovnorodej nízkosti druhých a prežíva peklo. Vo vysokých úrovniach druhého sveta prežíva naopak radosť, prostredníctvom rovnorodej ušľachtilosti druhých.
Keď niekto zomrie, ako nedávno Karel Gott, zvykne sa hovoriť, že odišiel do speváckeho neba a odtiaľ sa na nás díva. Keď zomrie nejaký známy herec, hovorí sa, že odišiel do hereckého neba a podobne. Ľudia teda tušia, že na druhom svete sme zaradení do jednotlivých úrovní, na základe určitej rovnorodosti. Táto rovnorodosť však nie je profesijná, ale jedine morálna a mravná.
Kresťania katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta. Nie je to však pravda. Po smrti odchádzame zo sveta hrubo – hmotného, do sveta jemno – hmotného. Podľa vyššie spomínaného zákona tiaže odchádzame buď do nízkych úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných peklom, alebo do vysokých úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných nebom.
Súhrnne môžeme všetky tieto úrovne druhého sveta nazvať očistcom, kde sa ľudia duševne očisťujú buď z ťažkých vín v nízkych úrovniach, alebo z ľahkých previnení vo vysokých úrovniach. Postup duše z nízkych úrovní do vyšších je možný po zodpovedajúcom polepšení. No a ten, kto do biela očistil rúcho svojej duše od všetkých vín, môže napokon vstúpiť do večnej ríše Ducha. Do skutočného, večného kráľovstva nebeského.
Toto očakáva každého z nás po našom osobnom súde po fyzickej smrti. A preto by každý mal už tu na zemi usilovať o čo najvyššie mravné a duchovné zušľachtenie, aby pre neho nemusel byť film jeho života šokom a hrôzou, po ktorých sa prepadne do pekla.
A čo znamená posledný súd?
Hrubo – hmotný svet a jemno – hmotný svet sú priestorom, určeným na dozrievanie ľudských duší do duchovnej zrelosti. Na zemi, a aj na druhom svete, sa ľudia majú snažiť zdokonaľovať v cnostiach a v mravnosti, aby sa stávali čoraz ušľachtilejšími. Týmto spôsobom sa čoraz viacej približujú k duchovnej ríši, aby po svojom najvyššom možnom ľudskom zušľachtení mohli nakoniec do nej vstúpiť.
Lehota, ktorú ale máme na to určenú, je vymedzená príchodom posledného súdu. Posledný súd je momentom, kedy bude povedané DOSŤ! Momentom, kedy sa ukončí celý, vyššie spomínaný proces duchovného vývoja v hrubej a v jemnej hmotnosti. No a momentálny stav ľudskej duše, v ktorom ju posledný súd, čiže ono veľké DOSŤ zastihne, sa stane určujúcim a rozhodujúcim pre jej bytie.
Ak nás teda posledný súd zastihne hodnotovo zameraných smerom k hmote, ak nás zastihne opantaných peniazmi, majetkami, vášňami, pôžitkami a tisíckami najrozličnejších materiálnych vecí, ďalší náš duchovný vývoj bude zastavený, a my už len zotrvačnosťou dôjdeme na úplný koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
Ak nás ale posledný súd zastihne hodnotovo zameraných ku Svetlu, k Stvoriteľovi, k ušľachtilosti, k mravnosti, k cnostiam, k dobru, a k láske a spravodlivosti k blížnemu, aj v tomto prípade iba dôjdeme až na koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
A je úplne jedno, či nás posledný súd zastihne na tomto, alebo na druhom svete. Dôležité bude jedine naše základné hodnotové zameranie, v ktorom sa budeme v tom čase nachádzať.
V prípade materiálneho hodnotového zamerania nás čaká cesta do skazy, spojená s nevyhnutnou skazou všetkého hmotného, ktoré podlieha vzniku a zániku. A budú to práve naše hodnotové väzby na matériu, ktoré nás do tejto skazy stiahnu.
V prípade duchovno mravného hodnotového zamerania nás však čaká cesta, smerujúca k večnosti Ducha. Cesta, smerujúca von zo svetov hmotnosti, ktoré raz pominú, do večnej ríše Ducha, ktorá nikdy nepominie.
Tak, ako raz z určitosťou príde náš osobný súd po našej smrti a odsúdi nás do celkom konkrétnej úrovne druhého sveta, a to presne podľa miery našej nízkosti, alebo ušľachtilosti, tak raz nevyhnutne príde aj posledný súd, so svojim veľkým a definitívnym DOSŤ! A naša momentálna hodnotová orientácia vo chvíli veľkého DOSŤ posledného súdu sa stane našim osudom. Osudom života v ríši Ducha v prípade našej duchovno mravnej orientácie, a osudom nášho definitívneho zničenia v zániku hmotných svetov, ku ktorým nás budú viazať naše, len prevažne materiálne žiadosti, necnosti a nízkosti.
A to bude znamenať večné zatratenie, spočívajúce vo vymazaní našej osobnosti z knihy života. Lebo život je len ten večný v ríši Ducha! Kto však svoj život hodnotovo spojí s dočasnosťou hmoty, jeho bytie bude len dočasné, a potom sa zrúti spolu so zrútením hmotných svetov.
Preto, bdejme! Lebo nevieme dňa, ani hodiny, kedy zahrmí stvorením burácajúce DOSŤ posledného súdu! Kam budeme prevažujúcou časťou svojej osobnosti v tomto momente zameraní, to sa stane našim osudom!
A pretože posledný súd sa nezadržateľne blíži, majme vždy svoje vnútro nasmerované predovšetkým k hodnotám ducha. Jedine toto smerovanie v nás musí v každej chvíli prevažovať.
Lebo beda nám, ak v tomto rozhodujúcom momente celého nášho bytia v nás bude prevažovať niečo iného!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Osobný a posledný súd! Tieto dva pojmy súvisia s kresťansko katolíckou terminológiou a nie sú v zásade nesprávne. Budeme teda na nich budovať a podrobnejšie si objasníme dva najdôležitejšie a najzásadnejšie momenty celého nášho bytia. Avšak objasníme si ich na základe poznania stavby stvorenia a na základe zákonov, vo stvorení fungujúcich, čoho znalosť žiaľ kresťanstvu chýba. A preto v nesmierne zásadných pojmoch, ako je osobný a posledný súd, v mnohých veciach tápe.
Pojem osobný súd spája katolícka vierouka s našou fyzickou smrťou a s tým, čo bude nasledovať po nej. Tieto deje sú opísané v známej knihe Raymonda Moodyho „Život po živote“. Podklady pre jej napísanie získal od ľudí, z medicínskeho hľadiska určitú dobu klinicky mŕtvych. Títo jedinci viacmenej zhodne opisovali, že bezprostredne po smrti videli seba samých, presnejšie povedané svoje vlastné fyzické telo akoby z nadhľadu, a odtiaľ pozorovali úsilie lekárov o záchranu ich života. Ich osobnosť, alebo ich duša, ktorá bola od tela odpútaná, potom vstúpila do čierneho tunela. Keď sa dostala k svetlu na konci tunela, bol jej akoby vo filme premietnutý celý jej doterajší život.
To, čo duša prežívala pri sledovaní filmu, však bolo niečo úplne iné, ako keď na zemi spomíname na svoju minulosť. Tu to všetko duša vnímala predovšetkým z mravného hľadiska. Z hľadiska toho, čo urobila vo svojom živote dobré a čo zlé.
Po premietnutí filmu života bola ale osobnosť človeka opätovne vtiahnutá do tunela a vstúpila nazad do svojho fyzického tela. Na základe zážitku klinickej smrti však mnohí zmenili svoj život. Zásadným spôsobom prehodnotili svoje doterajšie priority a zamerali sa predovšetkým na mravnú stránku života.
Toľko v stručnosti Raymond Moody, a my z hľadiska katolíckeho termínu osobného súdu môžeme za osobný súd považovať práve premietanie filmu nášho života. Čo však nasleduje po tomto okamžiku osobného súdu, keď sa už nevrátime do svojho fyzického tela?
Na základe filmu života človek spozná, za čo v skutočnosti mravne stojí, a prostredníctvom objektívneho a nestranného zákona duchovnej tiaže, bude presunutý do takej úrovne takzvaného druhého sveta, do ktorej patrí. Do úrovne, kde nájde presne rovnakých a sebe rovnorodých.
Na základe prevažujúcich nízkych ľudských vlastností človek klesá pôsobením zákona tiaže medzi rovnako nízko stojacich, a na základe prevažujúcich ušľachtilých vlastností človek stúpa medzi rovnako ušľachtilo zmýšľajúcich.
V nízkych úrovniach druhého sveta trpí prostredníctvom rovnorodej nízkosti druhých a prežíva peklo. Vo vysokých úrovniach druhého sveta prežíva naopak radosť, prostredníctvom rovnorodej ušľachtilosti druhých.
Keď niekto zomrie, ako nedávno Karel Gott, zvykne sa hovoriť, že odišiel do speváckeho neba a odtiaľ sa na nás díva. Keď zomrie nejaký známy herec, hovorí sa, že odišiel do hereckého neba a podobne. Ľudia teda tušia, že na druhom svete sme zaradení do jednotlivých úrovní, na základe určitej rovnorodosti. Táto rovnorodosť však nie je profesijná, ale jedine morálna a mravná.
Kresťania katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta. Nie je to však pravda. Po smrti odchádzame zo sveta hrubo – hmotného, do sveta jemno – hmotného. Podľa vyššie spomínaného zákona tiaže odchádzame buď do nízkych úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných peklom, alebo do vysokých úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných nebom.
Súhrnne môžeme všetky tieto úrovne druhého sveta nazvať očistcom, kde sa ľudia duševne očisťujú buď z ťažkých vín v nízkych úrovniach, alebo z ľahkých previnení vo vysokých úrovniach. Postup duše z nízkych úrovní do vyšších je možný po zodpovedajúcom polepšení. No a ten, kto do biela očistil rúcho svojej duše od všetkých vín, môže napokon vstúpiť do večnej ríše Ducha. Do skutočného, večného kráľovstva nebeského.
Toto očakáva každého z nás po našom osobnom súde po fyzickej smrti. A preto by každý mal už tu na zemi usilovať o čo najvyššie mravné a duchovné zušľachtenie, aby pre neho nemusel byť film jeho života šokom a hrôzou, po ktorých sa prepadne do pekla.
A čo znamená posledný súd?
Hrubo – hmotný svet a jemno – hmotný svet sú priestorom, určeným na dozrievanie ľudských duší do duchovnej zrelosti. Na zemi, a aj na druhom svete, sa ľudia majú snažiť zdokonaľovať v cnostiach a v mravnosti, aby sa stávali čoraz ušľachtilejšími. Týmto spôsobom sa čoraz viacej približujú k duchovnej ríši, aby po svojom najvyššom možnom ľudskom zušľachtení mohli nakoniec do nej vstúpiť.
Lehota, ktorú ale máme na to určenú, je vymedzená príchodom posledného súdu. Posledný súd je momentom, kedy bude povedané DOSŤ! Momentom, kedy sa ukončí celý, vyššie spomínaný proces duchovného vývoja v hrubej a v jemnej hmotnosti. No a momentálny stav ľudskej duše, v ktorom ju posledný súd, čiže ono veľké DOSŤ zastihne, sa stane určujúcim a rozhodujúcim pre jej bytie.
Ak nás teda posledný súd zastihne hodnotovo zameraných smerom k hmote, ak nás zastihne opantaných peniazmi, majetkami, vášňami, pôžitkami a tisíckami najrozličnejších materiálnych vecí, ďalší náš duchovný vývoj bude zastavený, a my už len zotrvačnosťou dôjdeme na úplný koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
Ak nás ale posledný súd zastihne hodnotovo zameraných ku Svetlu, k Stvoriteľovi, k ušľachtilosti, k mravnosti, k cnostiam, k dobru, a k láske a spravodlivosti k blížnemu, aj v tomto prípade iba dôjdeme až na koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
A je úplne jedno, či nás posledný súd zastihne na tomto, alebo na druhom svete. Dôležité bude jedine naše základné hodnotové zameranie, v ktorom sa budeme v tom čase nachádzať.
V prípade materiálneho hodnotového zamerania nás čaká cesta do skazy, spojená s nevyhnutnou skazou všetkého hmotného, ktoré podlieha vzniku a zániku. A budú to práve naše hodnotové väzby na matériu, ktoré nás do tejto skazy stiahnu.
V prípade duchovno mravného hodnotového zamerania nás však čaká cesta, smerujúca k večnosti Ducha. Cesta, smerujúca von zo svetov hmotnosti, ktoré raz pominú, do večnej ríše Ducha, ktorá nikdy nepominie.
Tak, ako raz z určitosťou príde náš osobný súd po našej smrti a odsúdi nás do celkom konkrétnej úrovne druhého sveta, a to presne podľa miery našej nízkosti, alebo ušľachtilosti, tak raz nevyhnutne príde aj posledný súd, so svojim veľkým a definitívnym DOSŤ! A naša momentálna hodnotová orientácia vo chvíli veľkého DOSŤ posledného súdu sa stane našim osudom. Osudom života v ríši Ducha v prípade našej duchovno mravnej orientácie, a osudom nášho definitívneho zničenia v zániku hmotných svetov, ku ktorým nás budú viazať naše, len prevažne materiálne žiadosti, necnosti a nízkosti.
A to bude znamenať večné zatratenie, spočívajúce vo vymazaní našej osobnosti z knihy života. Lebo život je len ten večný v ríši Ducha! Kto však svoj život hodnotovo spojí s dočasnosťou hmoty, jeho bytie bude len dočasné, a potom sa zrúti spolu so zrútením hmotných svetov.
Preto, bdejme! Lebo nevieme dňa, ani hodiny, kedy zahrmí stvorením burácajúce DOSŤ posledného súdu! Kam budeme prevažujúcou časťou svojej osobnosti v tomto momente zameraní, to sa stane našim osudom!
A pretože posledný súd sa nezadržateľne blíži, majme vždy svoje vnútro nasmerované predovšetkým k hodnotám ducha. Jedine toto smerovanie v nás musí v každej chvíli prevažovať.
Lebo beda nám, ak v tomto rozhodujúcom momente celého nášho bytia v nás bude prevažovať niečo iného!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Liberálno progresívna cesta do pekiel! Slovenský národ, spamätaj sa! Nevoľ rozvrat!
V predvolebnej kampani uzavreli niektoré opozičné strany dohodu o vzájomnom neútočení, čo ale znamená, že voči ostatným mimo tohto paktu sa útočiť môže. A aj sa útočí, a to so snahou zraziť na kolená a poškodiť v očiach voličov.
Tu si je však potrebné spomenúť na známe slová: „Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“, ktoré si v našom prípade môžeme vyložiť tak, že málokto v politike je úplne bez viny. Môžeme si ich vyložiť tak, že nečestnosť, podlosť, klientelizmus, seba obohacovanie a elitárstvo sú akousi prirodzenou negatívnou súčasťou ľudskej povahy, bez ohľadu na akúkoľvek politickú stranu a akýkoľvek spoločenský systém. Len skutočne silné charaktery sa tomu dokážu vyhnúť. To je jedna strana mince.
Druhou stranou mince ale je, že v každom z nás je predsa len niečo dobré, čo je schopný pozitívnym spôsobom prejavovať voči ostatným. Záleží len na tom, aký je vzájomný pomer týchto dvoch protichodných pólov našej povahy a ktorý z nich prevažuje.
A teraz sa z tohto uhla pohľadu pozrime na súčasnú koalíciu, najmä však na stranu Smer. Smer má svojich Počiatkov a iné, podobné osobnosti a kauzy, spojené s najrozličnejšími nekalými praktikami a seba obohacovaním. Práve preto strana postupne stráca svoju voličskú základňu. A aj keď v nej je mnoho elitárstva a ľudí, ktorí majú radi dostatok, blahobyt a drahé veci, predsa len ide o stranu sociálneho charakteru, ktorá sa snaží zlepšovať sociálne podmienky jednoduchých ľudí, čo deklaruje a aj reálne činí. Práve počas jej vládnutia zaznamenávame rastúcu ekonomickú prosperitu, rastúcu minimálnu mzdu, rastúce dôchodky, a mnohé iné položky, na čo nie je možné zabúdať a nevážiť si to. Takýto je rub a líc strany Smer.
A teraz sa skúsme pozrieť na opozíciu. Jej hodnotové smerovanie si môžeme ilustrovať na názoroch pána Sulíka, vyjadrených v jednom z predvolebných spotov v slovenskom rozhlase.
Pán Sulík sa okrem iného vyjadroval aj k zdravotníctvu a povedal asi toto: „V súčasnosti máme zdravotný systém, ktorý deklaruje rovnakú starostlivosť pre všetkých, i keď vieme, že za peniaze sa dá vybaviť aj nadštandard. A keďže v našej spoločnosti existujú takzvaní lepší ľudia, i ľudia jednoduchší, mala by byť aj zdravotná starostlivosť takto členená. Na jednej strane by teda mali byť zdravotné úkony, prístupné pre všetkých, a na druhej strane špeciálne zdravotné úkony a špeciálna starostlivosť pre lepších ľudí, ktorí si ju dokážu zaplatiť.“
Pre jednoduchých ľudí to bude reálne znamenať, že sa stanú ľuďmi druhej kategórie, ktorých prípadná smrť kvôli zníženému zdravotnému štandardu nie je asi pre pána Sulíka až takou stratou. Oveľa väčšou spoločenskou stratou by bola smrť nejakého aktívneho bohatého lepšieho človeka, a preto treba zdravotníctvo zreformovať do takej podoby, aby k tomu nedochádzalo. To je dojem, ktorý vo mne zanechali slová predsedu strany SaS pri jeho kategorizovaní zdravotnej starostlivosti.
Ako už bolo povedané, strana Smer má svoju elitu i svojich zlodejov, ale popri tom sa snaží hľadieť aj na záujmy a prospech jednoduchých ľudí, čo možno zovšeobecniť na všetky strany súčasnej koalície, čiže na SNS a Most-Híd. Súčasná opozícia však hovorí o elitárstve úplne otvorene a jej prioritou je hájiť predovšetkým záujmy elít. Národ a jednoduchí ľudia sú pre nich v skutočnosti len bezcenný plebs, ktorý je treba podnikateľskými a politickými elitami čo najviac vyžmýkať. Pán Sulik to povedal úplne otvorene v programe svojej strany, ako i vo svojom predvolebnom prejave v slovenskom rozhlase.
A podobná elitárska filozofia je v skutočnosti filozofiou celého ultra liberálneho krídla opozície. Strana „Za ľudí“ by sa totiž mala menovať trochu inak, aby to lepšie vyjadrovalo skutočnosť. Mala by sa volať stranou Za „lepších“ ľudí. Veď predsa ešte za čias prezidentovania pána Kisku, často prezentoval na svojich vystúpeniach v zahraničí nie veľmi úctivý pohľad na Slovenský národ, ktorého hymnu sa ani neobťažoval spievať. Pán Kiska totiž vzhliada s hlbokou úctou predovšetkým k bohatým elitárskym západným kruhom, a keby mohol, vložil by osud nehodného slovenského národa úplne do ich rúk.
Ak teda Smer popri všetkých svojich kauzách doprial aj národu, pán Kiska, popri všetkom tom, čo má on sám za ušami, by doprial hlavne bohatým svetovým elitárskym kruhom. Veď ešte stále je na Slovensku dosť toho, čím sa im je možné zavďačiť a čo je možné rozkradnúť. Inými slovami vyjadrené, skúpiť do nadnárodného vlastníctva, nech už sú to vodné zdroje, pôda, energetika a podobne, pričom národ by sa stal absolútnym žobrákom a sluhom vo vlastnej krajine.
No a čo povedať o koalícii Progresívneho Slovenska a Spolu? Čo povedať o pánovi Trubanovi a o pánovi Beblavom? To, kým v skutočnosti sú, dokonale vystihuje ich predvolebný slogan: „Poďme do nich!“
Do koho?
No predsa do tých, ktorí nie sú s nami a ktorí nezdieľajú naše názory! Súďme ich, perzekvujme ich, ekonomicky ich likvidujme, vyhadzujme ich zo zamestnaní a hádžme do nich kamene na ich zhromaždeniach, pretože nemajú ten správny, liberálny pohľad na svet.
Poďme do nich!
Do tých, ktorí sú primitívne národne orientovaní a nie svetoobčiansky kozmopolitní, ako my!
Do tých, ktorí žijú v tmárstve kresťanstva a nie v progresívno liberálnom, ateisticky konzumnom materializme!
Do tých, ktorí ľpejú na niečom už tak skostnatelom, ako je tradičná rodina, tvorená mužom a ženou!
Do tých, ktorí berú ženám slobodu v ich práve na potrat kedykoľvek počas tehotenstva!
Do všetkých tých konšpirátorov, ktorí tvrdia, že sme sorošovské deti a tak, ako kedysi hitlerjugend, iba slepo plníme jeho agendu!
Do tých, ktorí sa nechcú podvoliť západným svetovým elitám, aby tieto mohli ovládnuť a dostať do područia všetky národy sveta, a za vládcov podmanených národov ustanoviť nás, verných pätolízačov a poskokov!
Do tých, ktorí nechcú rozpredať do nadnárodných rúk vodu, pôdu a posledné zbytky toho, čo nám tu ešte zostalo!
Do tých, ktorí nechcú prijímať migrantov, pretože im nenásytní a bezohľadní západní agresori vojensky, alebo ekonomicky rozvrátili ich štáty!
Do tých, ktorí nedokážu pochopiť, že drogy môžu pozitívne stimulovať ľudskú osobnosť!
Do tých, ktorí nechcú prijať kultúrne obohatenie Európy islamom a ich mierumilovným právom šaríja!
Do tých, ktorí odmietajú liberálnymi kruhmi živenú a podporovanú, žlčovitú nenávisť proti Rusku!
Do tých, čo obhajujú národné hodnoty, národné tradície a odvolávajú sa na národných buditeľov!
Do tých, ktorí nechcú americké základne na Slovensku!
Do tých, ktorým nie je pochuti demontáž a programový rozklad súčasných sociálnych výdobytkov!
„Poďme do nich!“, je heslo hodné Hitlera v jeho ťažení na východ. „Poďme do nich“, je dokonalým vyjadrením nenávisti liberálnych elít voči veľkej skupine národa, ktorá odmieta progresívne úpadkovú cestu rozkladu tradičných hodnôt našich otcov a našej spoločnosti.
Tieto kvázi progresívne, ale v skutočnosti spoločensky rozkladné a deštruktívne hodnoty, nachádzajú podporu medzi elitárskymi intelektuálmi takzvanej bratislavskej kaviarne, a tiež medzi rôznymi takzvanými osobnosťami umeleckej sféry. Tieto rozkladné idey nachádzajú sympatie u elitárskych inteligentov vo väčších i menších slovenských mestách, a títo všetci spoločne otrocky, podlízavo a pätolízačsky vzhliadajú k elitárskej západnej Európe a USA, ako ku svojmu vzoru a ku svojej modle, ktorej by radi obetovali a položili k nohám úplne všetko, čo náš národ ešte má, aby ho sofistikovaní zahraniční zlodeji, s milo demokratickým úsmevom na tvári a s ústami, plnými ľudských práv, úplne zodrali z kože a absolútne zotročili.
Takáto je teda podstata tých, čo sa dnes tak dravo derú k moci! Kvôli ich skrytému, anti národnému a anti sociálnemu postoju by si mali Slováci, kým je ešte čas uvedomiť, že všetko ostatné by bolo pre nás oveľa lepšie, než táto katastrofálna, progresívno liberálna skaza. Všetko iné bude lepšie, než vláda strán, zdieľajúcich tieto a podobné hodnoty.
Slováci zobuďte sa a spamätajte sa! Každý hlas, ktorý dáte týmto stranám je hlasom pre liberálneho diabla, ktorý svojimi nečistými pazúrmi roztrhá a morálne rozloží všetko dobré a pozitívne v našom národe, ak mu dáte k tomu príležitosť!
V predvolebnej kampani uzavreli niektoré opozičné strany dohodu o vzájomnom neútočení, čo ale znamená, že voči ostatným mimo tohto paktu sa útočiť môže. A aj sa útočí, a to so snahou zraziť na kolená a poškodiť v očiach voličov.
Tu si je však potrebné spomenúť na známe slová: „Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“, ktoré si v našom prípade môžeme vyložiť tak, že málokto v politike je úplne bez viny. Môžeme si ich vyložiť tak, že nečestnosť, podlosť, klientelizmus, seba obohacovanie a elitárstvo sú akousi prirodzenou negatívnou súčasťou ľudskej povahy, bez ohľadu na akúkoľvek politickú stranu a akýkoľvek spoločenský systém. Len skutočne silné charaktery sa tomu dokážu vyhnúť. To je jedna strana mince.
Druhou stranou mince ale je, že v každom z nás je predsa len niečo dobré, čo je schopný pozitívnym spôsobom prejavovať voči ostatným. Záleží len na tom, aký je vzájomný pomer týchto dvoch protichodných pólov našej povahy a ktorý z nich prevažuje.
A teraz sa z tohto uhla pohľadu pozrime na súčasnú koalíciu, najmä však na stranu Smer. Smer má svojich Počiatkov a iné, podobné osobnosti a kauzy, spojené s najrozličnejšími nekalými praktikami a seba obohacovaním. Práve preto strana postupne stráca svoju voličskú základňu. A aj keď v nej je mnoho elitárstva a ľudí, ktorí majú radi dostatok, blahobyt a drahé veci, predsa len ide o stranu sociálneho charakteru, ktorá sa snaží zlepšovať sociálne podmienky jednoduchých ľudí, čo deklaruje a aj reálne činí. Práve počas jej vládnutia zaznamenávame rastúcu ekonomickú prosperitu, rastúcu minimálnu mzdu, rastúce dôchodky, a mnohé iné položky, na čo nie je možné zabúdať a nevážiť si to. Takýto je rub a líc strany Smer.
A teraz sa skúsme pozrieť na opozíciu. Jej hodnotové smerovanie si môžeme ilustrovať na názoroch pána Sulíka, vyjadrených v jednom z predvolebných spotov v slovenskom rozhlase.
Pán Sulík sa okrem iného vyjadroval aj k zdravotníctvu a povedal asi toto: „V súčasnosti máme zdravotný systém, ktorý deklaruje rovnakú starostlivosť pre všetkých, i keď vieme, že za peniaze sa dá vybaviť aj nadštandard. A keďže v našej spoločnosti existujú takzvaní lepší ľudia, i ľudia jednoduchší, mala by byť aj zdravotná starostlivosť takto členená. Na jednej strane by teda mali byť zdravotné úkony, prístupné pre všetkých, a na druhej strane špeciálne zdravotné úkony a špeciálna starostlivosť pre lepších ľudí, ktorí si ju dokážu zaplatiť.“
Pre jednoduchých ľudí to bude reálne znamenať, že sa stanú ľuďmi druhej kategórie, ktorých prípadná smrť kvôli zníženému zdravotnému štandardu nie je asi pre pána Sulíka až takou stratou. Oveľa väčšou spoločenskou stratou by bola smrť nejakého aktívneho bohatého lepšieho človeka, a preto treba zdravotníctvo zreformovať do takej podoby, aby k tomu nedochádzalo. To je dojem, ktorý vo mne zanechali slová predsedu strany SaS pri jeho kategorizovaní zdravotnej starostlivosti.
Ako už bolo povedané, strana Smer má svoju elitu i svojich zlodejov, ale popri tom sa snaží hľadieť aj na záujmy a prospech jednoduchých ľudí, čo možno zovšeobecniť na všetky strany súčasnej koalície, čiže na SNS a Most-Híd. Súčasná opozícia však hovorí o elitárstve úplne otvorene a jej prioritou je hájiť predovšetkým záujmy elít. Národ a jednoduchí ľudia sú pre nich v skutočnosti len bezcenný plebs, ktorý je treba podnikateľskými a politickými elitami čo najviac vyžmýkať. Pán Sulik to povedal úplne otvorene v programe svojej strany, ako i vo svojom predvolebnom prejave v slovenskom rozhlase.
A podobná elitárska filozofia je v skutočnosti filozofiou celého ultra liberálneho krídla opozície. Strana „Za ľudí“ by sa totiž mala menovať trochu inak, aby to lepšie vyjadrovalo skutočnosť. Mala by sa volať stranou Za „lepších“ ľudí. Veď predsa ešte za čias prezidentovania pána Kisku, často prezentoval na svojich vystúpeniach v zahraničí nie veľmi úctivý pohľad na Slovenský národ, ktorého hymnu sa ani neobťažoval spievať. Pán Kiska totiž vzhliada s hlbokou úctou predovšetkým k bohatým elitárskym západným kruhom, a keby mohol, vložil by osud nehodného slovenského národa úplne do ich rúk.
Ak teda Smer popri všetkých svojich kauzách doprial aj národu, pán Kiska, popri všetkom tom, čo má on sám za ušami, by doprial hlavne bohatým svetovým elitárskym kruhom. Veď ešte stále je na Slovensku dosť toho, čím sa im je možné zavďačiť a čo je možné rozkradnúť. Inými slovami vyjadrené, skúpiť do nadnárodného vlastníctva, nech už sú to vodné zdroje, pôda, energetika a podobne, pričom národ by sa stal absolútnym žobrákom a sluhom vo vlastnej krajine.
No a čo povedať o koalícii Progresívneho Slovenska a Spolu? Čo povedať o pánovi Trubanovi a o pánovi Beblavom? To, kým v skutočnosti sú, dokonale vystihuje ich predvolebný slogan: „Poďme do nich!“
Do koho?
No predsa do tých, ktorí nie sú s nami a ktorí nezdieľajú naše názory! Súďme ich, perzekvujme ich, ekonomicky ich likvidujme, vyhadzujme ich zo zamestnaní a hádžme do nich kamene na ich zhromaždeniach, pretože nemajú ten správny, liberálny pohľad na svet.
Poďme do nich!
Do tých, ktorí sú primitívne národne orientovaní a nie svetoobčiansky kozmopolitní, ako my!
Do tých, ktorí žijú v tmárstve kresťanstva a nie v progresívno liberálnom, ateisticky konzumnom materializme!
Do tých, ktorí ľpejú na niečom už tak skostnatelom, ako je tradičná rodina, tvorená mužom a ženou!
Do tých, ktorí berú ženám slobodu v ich práve na potrat kedykoľvek počas tehotenstva!
Do všetkých tých konšpirátorov, ktorí tvrdia, že sme sorošovské deti a tak, ako kedysi hitlerjugend, iba slepo plníme jeho agendu!
Do tých, ktorí sa nechcú podvoliť západným svetovým elitám, aby tieto mohli ovládnuť a dostať do područia všetky národy sveta, a za vládcov podmanených národov ustanoviť nás, verných pätolízačov a poskokov!
Do tých, ktorí nechcú rozpredať do nadnárodných rúk vodu, pôdu a posledné zbytky toho, čo nám tu ešte zostalo!
Do tých, ktorí nechcú prijímať migrantov, pretože im nenásytní a bezohľadní západní agresori vojensky, alebo ekonomicky rozvrátili ich štáty!
Do tých, ktorí nedokážu pochopiť, že drogy môžu pozitívne stimulovať ľudskú osobnosť!
Do tých, ktorí nechcú prijať kultúrne obohatenie Európy islamom a ich mierumilovným právom šaríja!
Do tých, ktorí odmietajú liberálnymi kruhmi živenú a podporovanú, žlčovitú nenávisť proti Rusku!
Do tých, čo obhajujú národné hodnoty, národné tradície a odvolávajú sa na národných buditeľov!
Do tých, ktorí nechcú americké základne na Slovensku!
Do tých, ktorým nie je pochuti demontáž a programový rozklad súčasných sociálnych výdobytkov!
„Poďme do nich!“, je heslo hodné Hitlera v jeho ťažení na východ. „Poďme do nich“, je dokonalým vyjadrením nenávisti liberálnych elít voči veľkej skupine národa, ktorá odmieta progresívne úpadkovú cestu rozkladu tradičných hodnôt našich otcov a našej spoločnosti.
Tieto kvázi progresívne, ale v skutočnosti spoločensky rozkladné a deštruktívne hodnoty, nachádzajú podporu medzi elitárskymi intelektuálmi takzvanej bratislavskej kaviarne, a tiež medzi rôznymi takzvanými osobnosťami umeleckej sféry. Tieto rozkladné idey nachádzajú sympatie u elitárskych inteligentov vo väčších i menších slovenských mestách, a títo všetci spoločne otrocky, podlízavo a pätolízačsky vzhliadajú k elitárskej západnej Európe a USA, ako ku svojmu vzoru a ku svojej modle, ktorej by radi obetovali a položili k nohám úplne všetko, čo náš národ ešte má, aby ho sofistikovaní zahraniční zlodeji, s milo demokratickým úsmevom na tvári a s ústami, plnými ľudských práv, úplne zodrali z kože a absolútne zotročili.
Takáto je teda podstata tých, čo sa dnes tak dravo derú k moci! Kvôli ich skrytému, anti národnému a anti sociálnemu postoju by si mali Slováci, kým je ešte čas uvedomiť, že všetko ostatné by bolo pre nás oveľa lepšie, než táto katastrofálna, progresívno liberálna skaza. Všetko iné bude lepšie, než vláda strán, zdieľajúcich tieto a podobné hodnoty.
Slováci zobuďte sa a spamätajte sa! Každý hlas, ktorý dáte týmto stranám je hlasom pre liberálneho diabla, ktorý svojimi nečistými pazúrmi roztrhá a morálne rozloží všetko dobré a pozitívne v našom národe, ak mu dáte k tomu príležitosť!
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Koronavírus ako nástroj vyššej Moci! Kam nás tlačí?
Všetko, čo sa deje okolo nás, nám chce niečo povedať. Chce nás niečomu naučiť. Chce, aby sme niečo pochopili. No a takýmto posolstvom je aj súčasná koronavírusová kríza. Skúsme sa preto pozrieť na to, k čomu nás chce dotlačiť. Lebo celosvetová dôraznosť, s akou sa tak deje, si nevyhnutne vyžaduje naše plné pochopenie situácie.
V prvom rade si je treba uvedomiť, že žijeme v univerze, v ktorom pôsobí vyššia Moc. Ide o Inteligenciu, ktorá usmerňuje vesmírne dianie celkom konkrétnym smerom. Smerom k stále vyššiemu rozvoju. K rozvoju ducha a pravých, vysokých, vznešených a ušľachtilých hodnôt. A všetko jestvujúce musí týmto vytýčením smerom kráčať, pretože nie je schopné trvalo sa priečiť Vôli vyššej Moci. Musí týmto smerom kráčať, či už chce, alebo nechce. Dobrovoľne, alebo nasilu. Z tohto uhla pohľadu sa treba dívať aj na súčasné dianie.
Prvým posolstvom, ktoré máme všetci pochopiť, je posolstvo pokory. Dostávame školou a tvrdú lekciu pokory!
Ľudstvo zabudlo na Stvoriteľa a jeho zákony. Žije si samo pre seba a v rámci svojich vlastných zákonov a priorít. Ľudstvo zabudlo na Vôľu vyššej Moci, ktorú by malo vo stvorení napĺňať, a tak sa duchovne, morálne a mravne rozvíjať. Ľudstvo sa domnieva, že si vystačí samo so svojou ekonomikou, technikou, konzumom a materialistickým ponímaním života.
A zrazu príde niečo, čo zásadným spôsobom otrasie všetkým, čo doteraz tak uspokojivo fungovalo! Zrazu príde niečo, čo doslova zmrazí a na maximálnu mieru utlmí všetko doterajšie ľudské snaženie! Zrazu ľudstvo, jednotlivé národy i jednotlivci do hĺbky duše prežívajú svoju krehkosť a zraniteľnosť! Zrazu prichádza pochopenie, že napriek všetkému, čo moderný svet dokázal, môže byť behom pár dní položený, alebo doslova zrazený na kolená!
Na základe všetkých týchto skutočností, ktoré nie sú výplodom fantázie, ale sa v súčasnosti reálne dejú, musia ľudia na vlastnej koži prežívať, že predsa len existuje „Čosi“, čo nás vždy presahovalo a bude presahovať. „Čosi“, čo je silnejšie ako všetko ostatné, a my to musíme rešpektovať a podriadiť sa tomu.
To, čo teda majú ľudia ako prvé pochopiť v súvislosti so súčasnou koronavírusovou krízou je realita existencie vyššej Moci, ktorá nás presahuje. Ľudia majú opätovne získať bázeň a úctu pred vyššou Mocou! Ľudia majú opätovne získať stratenú POKORU! Ľudstvo súčasnosti dostáva dôraznú lekciu pokory pred čímsi Vyšším! Pred Mocou Božou! Toto je prvá základná vec, ku ktorej pochopeniu sme doslova tlačení tým, čo sa dnes deje.
A čo je tým druhým?
Koronavírus urobil prietrž, alebo výrazne obmedzil všetok doterajší pohyb ľudí na našej planéte. Urobil prietrž extrovertnej, konzumnej a komerčnej expanzii nie len vo svete ako takom, ale aj v rámci každého jednotlivého štátu, pretože boli eliminované všetky aktivity vo forme divadiel, kín, alebo rôznych iných kultúrnych aktivít. Bolo eliminované spoločenské stretávanie v reštauráciách, v pohostinstvách, alebo na športových podujatiach. Ulice miest sú vyľudnené. Koronavírus zahnal všetkých domov! Zahnal ich zvonku do vnútra!
Do vnútra! Zamysleli ste sa nad tým, k pochopeniu čoho sa nás snaží dotlačiť Inteligencia, ktorej Vôli podlieha všetko, čo jestvuje v našom stvorení? Bez ktorej Vôle ani len jediný lístoček nespadne dolu zo stromu? Násilím a nátlakom posúva našu pozornosť zo všetkého toho vonkajšieho smerom do vnútra! Smerom do nášho vlastného vnútra!
V evanjeliách sa píše: „Kráľovstvo nebeské je vo vás!“ Kráľovstvo nebeské a jeho hodnoty sú v každom z nás! Sú v našom vnútri! Iba je nám treba zamerať sa týmto vnútorným smerom. A koronavírusová kríza nám všetkým k tomu dáva príležitosť! Dáva nám k tomu priestor a čas! Doslova nás k tomu núti!
No a k tomu, aby sme konečne začali správnym spôsobom uvažovať a pracovať na sebe vo svojom vnútri, k tomu dostávame v dnešnej dobe extrémne silné podnety. Trebárs vo forme desivej fotografie, ktorá nedávno obletela sociálne siete. Ide o fotku z talianskeho Bergama, urobenú z okna bytu na poschodí, smerujúceho na hlavnú ulicu. Na ulici vidieť kolónu vojenských áut, v ktorých sú prevážané telá obetí koronavírusu do spaľovní, pretože krematória už kapacitne nestačia. V deň, kedy bola urobená fotka, zomrelo 400 ľudí.
Toto sú skutočnosti, ktoré musia veľmi silne otriasť každým človekom. Toto sú skutočnosti, ktoré nie je možné prejsť bez povšimnutia a bez toho, že by sa nás hlboko vnútorne nedotkli. Musí nás to vnútorne zasiahnuť a má to v nás vyvolať kladenie si zásadných otázok ľudského bytia, ktoré by sme si inokedy, alebo vôbec nikdy nepoložili.
Na čo sme tu vlastne na zemi a aký má náš život zmysel? Vari sme tu naozaj len na to, aby sme si užívali pokiaľ sa dá, a aby nás potom, keď zomrieme, spálili ako drevo v peci? Vari sme skutočne len poľná tráva, ktorá tu dnes je a zajtra ju hodia do ohňa? Vari sme skutočne len toto telo a myseľ, a keď zomrieme, o všetko prídeme a všetko definitívne skončí?
Alebo sme predsa len niečím viac? Sme niečím, čo je trvalé, večné a nezničiteľné, čo nemôžeme stotožňovať s našim fyzickým telom a pozemským rozumom? Neexistuje v nás nejaké vyššie „ja“? Neexistuje v nás večný duch, s ktorým môžeme nájsť spojenie prostredníctvom dodržiavania vysokých a ušľachtilých hodnôt, aby sme sa s ním vnútorne stotožnili a našli cestu k večnosti? Sme teda len telo, myseľ a rozum, ktoré hynú a zanikajú, alebo sme večný duch, ktorého sa nedotýka fyzická smrť?
Súčasné zastavenie života koronavírusom nás hmatateľne tlačí do vnútra našich domovov a do vnútra seba samých, a tragickosť udalostí v Taliansku, ale aj inde, nás tlačí ku kladeniu si tých najzákladnejších otázok nášho bytia. A dáva nám čas a priestor k tomu, aby sme odpovede na ne aj skutočne našli. Kto totiž hľadá, musí nakoniec aj nájsť!
Nedávno som počúval reláciu v rozhlase o tom, akým všemožným spôsobom trávia ľudia čas vo svojich domovoch, do ktorých boli nútene zahnaní koronavírusovou krízou. Redaktorka v relácii hovorila o tom, akí sú ľudia aj v tejto situácii vynaliezaví, a ako najrozličnejšími kreatívnymi spôsobmi dokážu využiť nečakaný voľný čas. V skutočnosti je ale maximálne smutné, že pre navyknutú ľudskú povrchnosť nie je tento Zhora darovaný čas vôbec využívaný na to, na čo by naozaj mal, ale je premrhaný na obvyklé hlúposti a na to, čo nie je vôbec podstatné.
O vyššej Moci, alebo o Stvoriteľovi, ktorý riadi svety, sa hovorí, že je Láskou. A je to skutočne tak, pretože Láska najvyššej Inteligencie, ovládajúcej univerzum nechce pripustiť, aby ľudia premrhali v hodnotovom omyle, v ničotnej povrchnosti a v bezduchom, tupom materializme celé svoje bytie. Láska najvyššej Inteligencie sa nás preto snaží zo všetkého tohto vytrhnúť, aby sme nepremárnili svoje životy a nakoniec nás nemuselo postihnúť to najstrašnejšie, čo vôbec jestvuje. Duchovná smrť, alebo inak povedané, večné zatratenie našej osobnosti! Takto, z pozície Lásky Stvoriteľa k nášmu večnému duchu treba celú súčasnú situáciu vnímať a dešifrovať.
No a na záver ešte jedna zásadná otázka: čo sa stane, ak ľudia nebudú chcieť pochopiť, prijať a zrealizovať to, k čomu ich v súčasnosti tlačí koronavírusová kríza a za ňou stojaca vyššia Moc, bez ktorej Vôle ani len lístoček zo stromu nespadne? Čo keď budú chcieť žiť tak, ako doposiaľ a uznávať rovnaký hodnotový systém, aký uznávali doteraz?
Iste sa pamätáte, že v roku 2012 mnohí očakávali koniec sveta. Keď neprišiel, materialisti a ateisti opäť jasali. Neuvedomili si však dve veci. Za prvé, že to nemá byť koniec sveta, ale koniec starého sveta! Koniec starého sveta so všetkou jeho doterajšou nesprávnou hodnotovou hierarchiou, a začiatok nového sveta s novou, duchovnou hodnotovou hierarchiou.
No a za druhé si neuvedomili, že to nie je otázka jedného dňa, začínajúceho poslednými minútami roku 2011 a prvými minútami roku 2012. To je proces, ktorý začal už pred tým a prebieha aj v súčasnosti. Je to proces transformácie ľudského vedomia z nižšej úrovne na vyššiu úroveň.
Ak to ľudia pochopia a vykročia cestou, smerujúcou k čoraz väčšej osobnostnej a duchovnej dokonalosti, na ktorú nás tlačí Vôľa Vládcu univerza, ušetria si mnoho utrpenia. Ak to ale nepochopia a budú sa chcieť kŕčovito držať toho starého, vyššia Moc použije oveľa razantnejšie prostriedky, než je súčasná koronavírusová kríza, aby docielila toho, kam má ľudstvo v súlade s plánovaným vývojom celého univerza smerovať. Človek musí pochopiť, že je príliš malý a zraniteľný na to, aby si donekonečna presadzoval iba svoju vlastnú vôľu.
Uvedomme si priatelia, že ľudia, ktorí každodenne zomierajú v Taliansku, ale aj všade inde na koronavírus, že všetci títo ľudia mali svoje rodiny, svoje plány, svoje starosti i svoje radosti tak, ako každý z nás. A zrazu je všetko preč! Je to obrovská tragédia a o to zvlášť, ak pripustíme, že aj my sami by sme sa mohli jedného dňa ocitnúť medzi nimi. Nedopusťme preto, aby veľké nešťastie, ktoré postihlo týchto ľudí a ich rodiny, odplynulo v našej obvyklej povrchnosti kamsi do stratena. Choďme preto do svojho vnútra a riešme v sebe základné otázky bytia, ktoré sme už dávno mali mať vyriešené.
K týmto obetiam by totiž vôbec nemuselo dôjsť, keby sme ako ľudstvo i ako jednotlivci kráčali vo svojom vývoji správne, čiže cestou hodnôt ducha. Potom by bola nutnosť bolestnej navigácie na túto cestu bezpredmetná! Uvedomme si to, spamätajme sa, obráťme sa a vykročme tam, kam sa nás snaží nasmerovať Vôľa Najvyššieho, aby obeť tých, ktorí v súčasnosti zomierajú na svetovú koronavírusovú pandémiu, nebola márna.
Stručný záver: Všemohúci Boh jestvuje a praje si nové, lepšie, duchovné ľudstvo! To je cesta, na ktorú ho začína smerovať. Čím skôr to pochopíme a čím skôr touto cestou vykročíme, tým menej budeme trpieť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Všetko, čo sa deje okolo nás, nám chce niečo povedať. Chce nás niečomu naučiť. Chce, aby sme niečo pochopili. No a takýmto posolstvom je aj súčasná koronavírusová kríza. Skúsme sa preto pozrieť na to, k čomu nás chce dotlačiť. Lebo celosvetová dôraznosť, s akou sa tak deje, si nevyhnutne vyžaduje naše plné pochopenie situácie.
V prvom rade si je treba uvedomiť, že žijeme v univerze, v ktorom pôsobí vyššia Moc. Ide o Inteligenciu, ktorá usmerňuje vesmírne dianie celkom konkrétnym smerom. Smerom k stále vyššiemu rozvoju. K rozvoju ducha a pravých, vysokých, vznešených a ušľachtilých hodnôt. A všetko jestvujúce musí týmto vytýčením smerom kráčať, pretože nie je schopné trvalo sa priečiť Vôli vyššej Moci. Musí týmto smerom kráčať, či už chce, alebo nechce. Dobrovoľne, alebo nasilu. Z tohto uhla pohľadu sa treba dívať aj na súčasné dianie.
Prvým posolstvom, ktoré máme všetci pochopiť, je posolstvo pokory. Dostávame školou a tvrdú lekciu pokory!
Ľudstvo zabudlo na Stvoriteľa a jeho zákony. Žije si samo pre seba a v rámci svojich vlastných zákonov a priorít. Ľudstvo zabudlo na Vôľu vyššej Moci, ktorú by malo vo stvorení napĺňať, a tak sa duchovne, morálne a mravne rozvíjať. Ľudstvo sa domnieva, že si vystačí samo so svojou ekonomikou, technikou, konzumom a materialistickým ponímaním života.
A zrazu príde niečo, čo zásadným spôsobom otrasie všetkým, čo doteraz tak uspokojivo fungovalo! Zrazu príde niečo, čo doslova zmrazí a na maximálnu mieru utlmí všetko doterajšie ľudské snaženie! Zrazu ľudstvo, jednotlivé národy i jednotlivci do hĺbky duše prežívajú svoju krehkosť a zraniteľnosť! Zrazu prichádza pochopenie, že napriek všetkému, čo moderný svet dokázal, môže byť behom pár dní položený, alebo doslova zrazený na kolená!
Na základe všetkých týchto skutočností, ktoré nie sú výplodom fantázie, ale sa v súčasnosti reálne dejú, musia ľudia na vlastnej koži prežívať, že predsa len existuje „Čosi“, čo nás vždy presahovalo a bude presahovať. „Čosi“, čo je silnejšie ako všetko ostatné, a my to musíme rešpektovať a podriadiť sa tomu.
To, čo teda majú ľudia ako prvé pochopiť v súvislosti so súčasnou koronavírusovou krízou je realita existencie vyššej Moci, ktorá nás presahuje. Ľudia majú opätovne získať bázeň a úctu pred vyššou Mocou! Ľudia majú opätovne získať stratenú POKORU! Ľudstvo súčasnosti dostáva dôraznú lekciu pokory pred čímsi Vyšším! Pred Mocou Božou! Toto je prvá základná vec, ku ktorej pochopeniu sme doslova tlačení tým, čo sa dnes deje.
A čo je tým druhým?
Koronavírus urobil prietrž, alebo výrazne obmedzil všetok doterajší pohyb ľudí na našej planéte. Urobil prietrž extrovertnej, konzumnej a komerčnej expanzii nie len vo svete ako takom, ale aj v rámci každého jednotlivého štátu, pretože boli eliminované všetky aktivity vo forme divadiel, kín, alebo rôznych iných kultúrnych aktivít. Bolo eliminované spoločenské stretávanie v reštauráciách, v pohostinstvách, alebo na športových podujatiach. Ulice miest sú vyľudnené. Koronavírus zahnal všetkých domov! Zahnal ich zvonku do vnútra!
Do vnútra! Zamysleli ste sa nad tým, k pochopeniu čoho sa nás snaží dotlačiť Inteligencia, ktorej Vôli podlieha všetko, čo jestvuje v našom stvorení? Bez ktorej Vôle ani len jediný lístoček nespadne dolu zo stromu? Násilím a nátlakom posúva našu pozornosť zo všetkého toho vonkajšieho smerom do vnútra! Smerom do nášho vlastného vnútra!
V evanjeliách sa píše: „Kráľovstvo nebeské je vo vás!“ Kráľovstvo nebeské a jeho hodnoty sú v každom z nás! Sú v našom vnútri! Iba je nám treba zamerať sa týmto vnútorným smerom. A koronavírusová kríza nám všetkým k tomu dáva príležitosť! Dáva nám k tomu priestor a čas! Doslova nás k tomu núti!
No a k tomu, aby sme konečne začali správnym spôsobom uvažovať a pracovať na sebe vo svojom vnútri, k tomu dostávame v dnešnej dobe extrémne silné podnety. Trebárs vo forme desivej fotografie, ktorá nedávno obletela sociálne siete. Ide o fotku z talianskeho Bergama, urobenú z okna bytu na poschodí, smerujúceho na hlavnú ulicu. Na ulici vidieť kolónu vojenských áut, v ktorých sú prevážané telá obetí koronavírusu do spaľovní, pretože krematória už kapacitne nestačia. V deň, kedy bola urobená fotka, zomrelo 400 ľudí.
Toto sú skutočnosti, ktoré musia veľmi silne otriasť každým človekom. Toto sú skutočnosti, ktoré nie je možné prejsť bez povšimnutia a bez toho, že by sa nás hlboko vnútorne nedotkli. Musí nás to vnútorne zasiahnuť a má to v nás vyvolať kladenie si zásadných otázok ľudského bytia, ktoré by sme si inokedy, alebo vôbec nikdy nepoložili.
Na čo sme tu vlastne na zemi a aký má náš život zmysel? Vari sme tu naozaj len na to, aby sme si užívali pokiaľ sa dá, a aby nás potom, keď zomrieme, spálili ako drevo v peci? Vari sme skutočne len poľná tráva, ktorá tu dnes je a zajtra ju hodia do ohňa? Vari sme skutočne len toto telo a myseľ, a keď zomrieme, o všetko prídeme a všetko definitívne skončí?
Alebo sme predsa len niečím viac? Sme niečím, čo je trvalé, večné a nezničiteľné, čo nemôžeme stotožňovať s našim fyzickým telom a pozemským rozumom? Neexistuje v nás nejaké vyššie „ja“? Neexistuje v nás večný duch, s ktorým môžeme nájsť spojenie prostredníctvom dodržiavania vysokých a ušľachtilých hodnôt, aby sme sa s ním vnútorne stotožnili a našli cestu k večnosti? Sme teda len telo, myseľ a rozum, ktoré hynú a zanikajú, alebo sme večný duch, ktorého sa nedotýka fyzická smrť?
Súčasné zastavenie života koronavírusom nás hmatateľne tlačí do vnútra našich domovov a do vnútra seba samých, a tragickosť udalostí v Taliansku, ale aj inde, nás tlačí ku kladeniu si tých najzákladnejších otázok nášho bytia. A dáva nám čas a priestor k tomu, aby sme odpovede na ne aj skutočne našli. Kto totiž hľadá, musí nakoniec aj nájsť!
Nedávno som počúval reláciu v rozhlase o tom, akým všemožným spôsobom trávia ľudia čas vo svojich domovoch, do ktorých boli nútene zahnaní koronavírusovou krízou. Redaktorka v relácii hovorila o tom, akí sú ľudia aj v tejto situácii vynaliezaví, a ako najrozličnejšími kreatívnymi spôsobmi dokážu využiť nečakaný voľný čas. V skutočnosti je ale maximálne smutné, že pre navyknutú ľudskú povrchnosť nie je tento Zhora darovaný čas vôbec využívaný na to, na čo by naozaj mal, ale je premrhaný na obvyklé hlúposti a na to, čo nie je vôbec podstatné.
O vyššej Moci, alebo o Stvoriteľovi, ktorý riadi svety, sa hovorí, že je Láskou. A je to skutočne tak, pretože Láska najvyššej Inteligencie, ovládajúcej univerzum nechce pripustiť, aby ľudia premrhali v hodnotovom omyle, v ničotnej povrchnosti a v bezduchom, tupom materializme celé svoje bytie. Láska najvyššej Inteligencie sa nás preto snaží zo všetkého tohto vytrhnúť, aby sme nepremárnili svoje životy a nakoniec nás nemuselo postihnúť to najstrašnejšie, čo vôbec jestvuje. Duchovná smrť, alebo inak povedané, večné zatratenie našej osobnosti! Takto, z pozície Lásky Stvoriteľa k nášmu večnému duchu treba celú súčasnú situáciu vnímať a dešifrovať.
No a na záver ešte jedna zásadná otázka: čo sa stane, ak ľudia nebudú chcieť pochopiť, prijať a zrealizovať to, k čomu ich v súčasnosti tlačí koronavírusová kríza a za ňou stojaca vyššia Moc, bez ktorej Vôle ani len lístoček zo stromu nespadne? Čo keď budú chcieť žiť tak, ako doposiaľ a uznávať rovnaký hodnotový systém, aký uznávali doteraz?
Iste sa pamätáte, že v roku 2012 mnohí očakávali koniec sveta. Keď neprišiel, materialisti a ateisti opäť jasali. Neuvedomili si však dve veci. Za prvé, že to nemá byť koniec sveta, ale koniec starého sveta! Koniec starého sveta so všetkou jeho doterajšou nesprávnou hodnotovou hierarchiou, a začiatok nového sveta s novou, duchovnou hodnotovou hierarchiou.
No a za druhé si neuvedomili, že to nie je otázka jedného dňa, začínajúceho poslednými minútami roku 2011 a prvými minútami roku 2012. To je proces, ktorý začal už pred tým a prebieha aj v súčasnosti. Je to proces transformácie ľudského vedomia z nižšej úrovne na vyššiu úroveň.
Ak to ľudia pochopia a vykročia cestou, smerujúcou k čoraz väčšej osobnostnej a duchovnej dokonalosti, na ktorú nás tlačí Vôľa Vládcu univerza, ušetria si mnoho utrpenia. Ak to ale nepochopia a budú sa chcieť kŕčovito držať toho starého, vyššia Moc použije oveľa razantnejšie prostriedky, než je súčasná koronavírusová kríza, aby docielila toho, kam má ľudstvo v súlade s plánovaným vývojom celého univerza smerovať. Človek musí pochopiť, že je príliš malý a zraniteľný na to, aby si donekonečna presadzoval iba svoju vlastnú vôľu.
Uvedomme si priatelia, že ľudia, ktorí každodenne zomierajú v Taliansku, ale aj všade inde na koronavírus, že všetci títo ľudia mali svoje rodiny, svoje plány, svoje starosti i svoje radosti tak, ako každý z nás. A zrazu je všetko preč! Je to obrovská tragédia a o to zvlášť, ak pripustíme, že aj my sami by sme sa mohli jedného dňa ocitnúť medzi nimi. Nedopusťme preto, aby veľké nešťastie, ktoré postihlo týchto ľudí a ich rodiny, odplynulo v našej obvyklej povrchnosti kamsi do stratena. Choďme preto do svojho vnútra a riešme v sebe základné otázky bytia, ktoré sme už dávno mali mať vyriešené.
K týmto obetiam by totiž vôbec nemuselo dôjsť, keby sme ako ľudstvo i ako jednotlivci kráčali vo svojom vývoji správne, čiže cestou hodnôt ducha. Potom by bola nutnosť bolestnej navigácie na túto cestu bezpredmetná! Uvedomme si to, spamätajme sa, obráťme sa a vykročme tam, kam sa nás snaží nasmerovať Vôľa Najvyššieho, aby obeť tých, ktorí v súčasnosti zomierajú na svetovú koronavírusovú pandémiu, nebola márna.
Stručný záver: Všemohúci Boh jestvuje a praje si nové, lepšie, duchovné ľudstvo! To je cesta, na ktorú ho začína smerovať. Čím skôr to pochopíme a čím skôr touto cestou vykročíme, tým menej budeme trpieť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Koronavírus! Svetlo útočí!
Na svojich podvečerných prechádzkach som spozoroval zvláštnu vec. Keď končí deň, začína noc a zapaľujú sa svetlá verejného osvetlenia, tieto svetlá, a to aj z veľmi veľkej diaľky, svietia tak jasne, ako som ich doposiaľ nikdy svietiť nevidel. Útlmom priemyselnej činnosti a dopravy sa očistilo ovzdušie, na základe čoho je viditeľnosť znateľne vyššia. V prírode prebiehajú očistné procesy! Príroda sa očisťuje! Ľudstvo trpí a je obmedzované, ale príroda sa obnovuje.
Očista prírody sa prejavuje všade. Trebárs v Benátkach na kvalite vody, alebo v Číne, v poklese toxických látok v ovzduší, čo potvrdili i pozorovania čínskych vedcov.
A viditeľná prírodná očista evokuje aj iný, hlbší význam tohto pojmu. Evokuje očistu, súvisiacu s duchovným rozmerom človeka a celého univerza. No a vykonávateľom a nástrojom tejto očisty má byť práve prírodný svet. Prírodný svet, ale predovšetkým inteligencia, ktorá ho spravuje, a ktorá formuje vonkajšie prírodné dianie do takej podoby, aby bolo dosiahnuté požadovanej duchovnej očisty Zeme a jej obyvateľov.
A je to aj reálne naozaj tak, pretože mikroskopický vírus, pochádzajúci z prírodného sveta, postavil ľudstvo do pozoru. V tomto dianí je tiež možné pozorovať odveký, ale ľudstvom ignorovaný zákon spätného účinku, na základe ktorého napokon každý zožne to, čo zasieval. Na základe ktorého príde reakcia presne takého druhu, aká bola predchádzajúca akcia.
Za nekonečné ústrky ľudstva voči prírode, za jej bezbrehé drancovanie, ničenie, znečisťovanie a devastovanie prichádza odplata vo forme vírusu, ktorý ľudstvo takmer zo dňa na deň zastavil v jeho deštruktívnej činnosti. Okamžite napríklad zastavil pre prírodu škodlivé, nadmerné cestovanie po celom svete, ktorého návrat do pôvodnej podoby tak, ako si to cestovné kancelárie predstavujú, bude len veľmi pozvoľný. A v plnej miere, ako to bolo pred koronavírusovou krízou, pravdepodobne aj nemožný.
A je toho samozrejme ešte oveľa viac, k čomu bolo ľudstvo v súčasnosti dotlačené, a za čím je možné vybadať jednoznačnú pečať inteligentného pôsobenia.
Avšak prírodné dianie a inteligencia, stojaca za ním, je len nástrojom v rukách ešte oveľa vyšších síl. Síl Svetla, ktoré prostredníctvom všeobecnej očisty vynucujú na Zemi víťazstvo svetlých hodnôt! Vynucujú víťazstvo skutočného Dobra. Dobra pre všetkých. Pre jednotlivcov, pre národy, pre zvieratá, pre prírodu, pre vzduch i pre vodu. To je Dobro skutočné a univerzálne, ktoré je v ostrom rozpore so sebeckým, bezohľadným a prírodne deštruktívnym „dobrom“ v ponímaní ľudstva.
Podstatou dnešného diania je teda šírenie Svetla! Je šírenie Dobra! Dobra skutočného a pravého! Dobra pre všetkých bez rozdielu a nie len pre človeka! Nie len pre niektorých! Dobra, úplne iného, než je to, čo ľudia za dobro považujú. A preto dochádza ku kolízii! Ľudia nevítajú príchod Svetla s jasaním a radosťou, pretože im rúca celý ich svet, ako aj celú ich doterajšiu hodnotovú hierarchiu, postavenú na ich vlastnom, sebeckom ponímaní dobra.
Prichádza Svetlo a Dobro, ale náš svet sa začína rozsýpať, pretože je v rozpore so skutočným Svetlom a Dobrom. Cielene je bolestne zasahované všetko ľudsky pokrivené, nesprávne, falošné, sebecké, bezohľadné a pokrytecké. Zem sa duchovne očisťuje! Veľká očista prírody, ale aj zle nastavenej hodnotovej hierarchie ľudí začína!
Zvýšená intenzita Svetla prichádza zhora, a jej zdrojom je vyžarovanie Najvyššieho. A presne tak isto, ako sa v bielom svetle nachádzajú všetky ostatné farby svetelného spektra, presne tak isto aj Svetlo, prichádzajúce zhora od Stvoriteľa, v sebe obsahuje všetky ušľachtilé, vysoké a vznešené cnosti v podobe lásky, spravodlivosti, čestnosti, čistoty, skromnosti a úcty k Najvyššiemu i k ostatným ľuďom.
Toto všetko, ako základné posolstvo, nesie v sebe lúč Svetla, prichádzajúci zhora a zasahujúci našu Zem. Keby ľudia žili týmito hodnotami, nijaká očista by nebola potrebná, pretože pravé úsilie o Svetlo zo strany ľudí by sa stretlo s prúdením Svetla, prichádzajúcim od Stvoriteľa, a Zem s jej obyvateľmi by bola radostne povznesená.
Žiaľ, to však, čo v súčasnosti prevláda na Zemi, je temnota! Temnota duší, sŕdc a hodnôt! Temnota ilúzie jedinečnosti matérie, okrem ktorej podľa väčšiny už nič neexistuje. Prevláda temnota nižšieho, rozumovo racionálneho „ja“, ktoré sa vo vnútri ľudských osobností rozvinulo až do takých rozmerov, že potlačuje, ignoruje a spochybňuje existenciu vyššieho duchovného „ja“ v človeku, ktoré je Božou iskrou v nás.
Temnota ľudského nižšieho „ja“, totožného s rozumom, mysľou a s čisto materiálnym ponímaním sveta, vybudovala temnú a nízku hierarchiu hodnôt, postavených na peniazoch, zisku, moci, majetkoch, kariére, užívaní si a konzume. Toto sú hodnoty dnešných ľudí. Kvôli ním skĺzavajú do bezohľadnosti, chamtivosti, nečestnosti a nespravodlivosti. Kvôli ním skĺzavajú k násiliu, vojnám, parazitovaniu na iných a k drancovaniu a ničeniu prírody. Svet ľudský sa stal svetom temna! Stal sa ríšou temna!
A k tejto ríši temna na Zemi preniká v súčasnosti lúč Svetla a skutočného Dobra! Ale pretože temný svet na Zemi nie je hodnotovo Svetlu rovnorodý, pôsobí naň zraňujúco. Temnotou Zeme je príchod Svetla vnímaný, ako čosi negatívne. Ako čosi nekompatibilné. Ako čosi cudzorodé.
A preto pozitívne žiarenie Svetla v negatívnom prostredí Zeme mutuje a pôsobí zdanlivo negatívne. Mutuje do podoby koronavírusu a negatívne pôsobí na svet ľudský. Otriasa našim svetom, postaveným na nesprávnych hodnotách a očisťuje ho od všetkého, čo je pokrivené. Iba vinou ľudí a ich falošného ponímania dobra je tento proces očisty bolestný. Je katastrofou pre súčasný svet s jeho nízkym spôsobom myslenia, ale je požehnaním pre prírodu a pre všetkých ľudí, ktorí v sebe nesú pravé hodnoty Svetla.
V istej relácii v televízii hovorili o tom, ako sa je treba čo najefektívnejšie chrániť pred koronavírusom. Hovorili, že ako prvé je nosenie ochranného rúška a potom časté umývanie rúk. Okrem toho spomínali aj hygienu ústnej dutiny a umývanie zubov, ale aj preplachovanie nosa teplou vodou, pretože v nosnej dutine máme drobné chĺpky, a na nich sa môže zachytiť vírus.
To všetko je samozrejme chvályhodné a vôbec to netreba podceňovať. Ale ani zďaleka to nestačí! To je v dnešnej dobe málo, pretože je to opäť len čisto materiálne tak, ako vždy!
Okrem očisty a hygieny vonkajška je totiž potrebná aj očista a hygiena vnútra! Aj naše vnútro, čiže naše myšlienky a pocity treba udržiavať v čistote! Aj naše vnútro musí byť čisté, aby mohlo nadviazať pozitívny druh spojenia s čistotou a ušľachtilosťou zhora prichádzajúceho Svetla, vynucujúceho očistu. Ľudia sa musia hodnotovo obrodiť a stať sa čestnejšími, láskavejšími, ohľaduplnejšími, spravodlivejšími a čistejšími! Ľudia sa musia začať vnútorne upínať k Stvoriteľovi a k poznaniu a prispôsobovaniu sa tomu, kam nás v našom ďalšom vývoji smeruje jeho Vôľa. Toto je pozitívne hodnotové spojenie s prúdením sily Svetla, ktoré nám prinesie radosť, mier, povznesenie a vzostup.
Kto však bude mať len rúšku a čisté ruky, kto bude spĺňať len všetky hygienické kritériá, ale jeho myseľ nebude čistá a vnútorne sa nebude usilovať o nijaké hodnotové obrodenie, ten sa nedokáže pozitívnym spôsobom spojiť s prúdiacou silou Svetla Stvoriteľa, a to sa na ňom prejaví negatívnym spôsobom. Tým sa totiž stáva vysoko rizikovou osobou, ktorú môže súčasná vynútená duchovná očista zasiahnuť tragickým spôsobom.
Bezduchý materializmus už v dnešnej dobe nestačí! Už je treba očistiť a obrodiť svoje vnútro! Kto tak neučiní, vystavuje sa riziku, že skôr alebo neskôr môže byť v očistom dianí z tohto stvorenia odstránený.
Ľudia predsa vedeli, že takéto niečo raz príde! V Biblii boli predsa upozornení na to, že aj trpezlivosť Stvoriteľa má svoje hranice.
A zdá sa, že už je to tu! Zdá sa, že Pánovo Svetlo prichádza, aby to, čo v sebe ešte nesie svetlo posilnilo a povznieslo. A aby od toho, čo je Svetlu vzdialené, očistilo stvorenie.
A tak, ako už dnes žiaria svetlá lámp oveľa jasnejšie všade na Zemi, presne tak isto má Svetlo oveľa jasnejšie zažiariť aj vo vnútri ľudí. Aj v ich dušiach, srdciach a mysliach, v podobe vysokých a ušľachtilých cností.
Buď Svetlo za Zemi!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Na svojich podvečerných prechádzkach som spozoroval zvláštnu vec. Keď končí deň, začína noc a zapaľujú sa svetlá verejného osvetlenia, tieto svetlá, a to aj z veľmi veľkej diaľky, svietia tak jasne, ako som ich doposiaľ nikdy svietiť nevidel. Útlmom priemyselnej činnosti a dopravy sa očistilo ovzdušie, na základe čoho je viditeľnosť znateľne vyššia. V prírode prebiehajú očistné procesy! Príroda sa očisťuje! Ľudstvo trpí a je obmedzované, ale príroda sa obnovuje.
Očista prírody sa prejavuje všade. Trebárs v Benátkach na kvalite vody, alebo v Číne, v poklese toxických látok v ovzduší, čo potvrdili i pozorovania čínskych vedcov.
A viditeľná prírodná očista evokuje aj iný, hlbší význam tohto pojmu. Evokuje očistu, súvisiacu s duchovným rozmerom človeka a celého univerza. No a vykonávateľom a nástrojom tejto očisty má byť práve prírodný svet. Prírodný svet, ale predovšetkým inteligencia, ktorá ho spravuje, a ktorá formuje vonkajšie prírodné dianie do takej podoby, aby bolo dosiahnuté požadovanej duchovnej očisty Zeme a jej obyvateľov.
A je to aj reálne naozaj tak, pretože mikroskopický vírus, pochádzajúci z prírodného sveta, postavil ľudstvo do pozoru. V tomto dianí je tiež možné pozorovať odveký, ale ľudstvom ignorovaný zákon spätného účinku, na základe ktorého napokon každý zožne to, čo zasieval. Na základe ktorého príde reakcia presne takého druhu, aká bola predchádzajúca akcia.
Za nekonečné ústrky ľudstva voči prírode, za jej bezbrehé drancovanie, ničenie, znečisťovanie a devastovanie prichádza odplata vo forme vírusu, ktorý ľudstvo takmer zo dňa na deň zastavil v jeho deštruktívnej činnosti. Okamžite napríklad zastavil pre prírodu škodlivé, nadmerné cestovanie po celom svete, ktorého návrat do pôvodnej podoby tak, ako si to cestovné kancelárie predstavujú, bude len veľmi pozvoľný. A v plnej miere, ako to bolo pred koronavírusovou krízou, pravdepodobne aj nemožný.
A je toho samozrejme ešte oveľa viac, k čomu bolo ľudstvo v súčasnosti dotlačené, a za čím je možné vybadať jednoznačnú pečať inteligentného pôsobenia.
Avšak prírodné dianie a inteligencia, stojaca za ním, je len nástrojom v rukách ešte oveľa vyšších síl. Síl Svetla, ktoré prostredníctvom všeobecnej očisty vynucujú na Zemi víťazstvo svetlých hodnôt! Vynucujú víťazstvo skutočného Dobra. Dobra pre všetkých. Pre jednotlivcov, pre národy, pre zvieratá, pre prírodu, pre vzduch i pre vodu. To je Dobro skutočné a univerzálne, ktoré je v ostrom rozpore so sebeckým, bezohľadným a prírodne deštruktívnym „dobrom“ v ponímaní ľudstva.
Podstatou dnešného diania je teda šírenie Svetla! Je šírenie Dobra! Dobra skutočného a pravého! Dobra pre všetkých bez rozdielu a nie len pre človeka! Nie len pre niektorých! Dobra, úplne iného, než je to, čo ľudia za dobro považujú. A preto dochádza ku kolízii! Ľudia nevítajú príchod Svetla s jasaním a radosťou, pretože im rúca celý ich svet, ako aj celú ich doterajšiu hodnotovú hierarchiu, postavenú na ich vlastnom, sebeckom ponímaní dobra.
Prichádza Svetlo a Dobro, ale náš svet sa začína rozsýpať, pretože je v rozpore so skutočným Svetlom a Dobrom. Cielene je bolestne zasahované všetko ľudsky pokrivené, nesprávne, falošné, sebecké, bezohľadné a pokrytecké. Zem sa duchovne očisťuje! Veľká očista prírody, ale aj zle nastavenej hodnotovej hierarchie ľudí začína!
Zvýšená intenzita Svetla prichádza zhora, a jej zdrojom je vyžarovanie Najvyššieho. A presne tak isto, ako sa v bielom svetle nachádzajú všetky ostatné farby svetelného spektra, presne tak isto aj Svetlo, prichádzajúce zhora od Stvoriteľa, v sebe obsahuje všetky ušľachtilé, vysoké a vznešené cnosti v podobe lásky, spravodlivosti, čestnosti, čistoty, skromnosti a úcty k Najvyššiemu i k ostatným ľuďom.
Toto všetko, ako základné posolstvo, nesie v sebe lúč Svetla, prichádzajúci zhora a zasahujúci našu Zem. Keby ľudia žili týmito hodnotami, nijaká očista by nebola potrebná, pretože pravé úsilie o Svetlo zo strany ľudí by sa stretlo s prúdením Svetla, prichádzajúcim od Stvoriteľa, a Zem s jej obyvateľmi by bola radostne povznesená.
Žiaľ, to však, čo v súčasnosti prevláda na Zemi, je temnota! Temnota duší, sŕdc a hodnôt! Temnota ilúzie jedinečnosti matérie, okrem ktorej podľa väčšiny už nič neexistuje. Prevláda temnota nižšieho, rozumovo racionálneho „ja“, ktoré sa vo vnútri ľudských osobností rozvinulo až do takých rozmerov, že potlačuje, ignoruje a spochybňuje existenciu vyššieho duchovného „ja“ v človeku, ktoré je Božou iskrou v nás.
Temnota ľudského nižšieho „ja“, totožného s rozumom, mysľou a s čisto materiálnym ponímaním sveta, vybudovala temnú a nízku hierarchiu hodnôt, postavených na peniazoch, zisku, moci, majetkoch, kariére, užívaní si a konzume. Toto sú hodnoty dnešných ľudí. Kvôli ním skĺzavajú do bezohľadnosti, chamtivosti, nečestnosti a nespravodlivosti. Kvôli ním skĺzavajú k násiliu, vojnám, parazitovaniu na iných a k drancovaniu a ničeniu prírody. Svet ľudský sa stal svetom temna! Stal sa ríšou temna!
A k tejto ríši temna na Zemi preniká v súčasnosti lúč Svetla a skutočného Dobra! Ale pretože temný svet na Zemi nie je hodnotovo Svetlu rovnorodý, pôsobí naň zraňujúco. Temnotou Zeme je príchod Svetla vnímaný, ako čosi negatívne. Ako čosi nekompatibilné. Ako čosi cudzorodé.
A preto pozitívne žiarenie Svetla v negatívnom prostredí Zeme mutuje a pôsobí zdanlivo negatívne. Mutuje do podoby koronavírusu a negatívne pôsobí na svet ľudský. Otriasa našim svetom, postaveným na nesprávnych hodnotách a očisťuje ho od všetkého, čo je pokrivené. Iba vinou ľudí a ich falošného ponímania dobra je tento proces očisty bolestný. Je katastrofou pre súčasný svet s jeho nízkym spôsobom myslenia, ale je požehnaním pre prírodu a pre všetkých ľudí, ktorí v sebe nesú pravé hodnoty Svetla.
V istej relácii v televízii hovorili o tom, ako sa je treba čo najefektívnejšie chrániť pred koronavírusom. Hovorili, že ako prvé je nosenie ochranného rúška a potom časté umývanie rúk. Okrem toho spomínali aj hygienu ústnej dutiny a umývanie zubov, ale aj preplachovanie nosa teplou vodou, pretože v nosnej dutine máme drobné chĺpky, a na nich sa môže zachytiť vírus.
To všetko je samozrejme chvályhodné a vôbec to netreba podceňovať. Ale ani zďaleka to nestačí! To je v dnešnej dobe málo, pretože je to opäť len čisto materiálne tak, ako vždy!
Okrem očisty a hygieny vonkajška je totiž potrebná aj očista a hygiena vnútra! Aj naše vnútro, čiže naše myšlienky a pocity treba udržiavať v čistote! Aj naše vnútro musí byť čisté, aby mohlo nadviazať pozitívny druh spojenia s čistotou a ušľachtilosťou zhora prichádzajúceho Svetla, vynucujúceho očistu. Ľudia sa musia hodnotovo obrodiť a stať sa čestnejšími, láskavejšími, ohľaduplnejšími, spravodlivejšími a čistejšími! Ľudia sa musia začať vnútorne upínať k Stvoriteľovi a k poznaniu a prispôsobovaniu sa tomu, kam nás v našom ďalšom vývoji smeruje jeho Vôľa. Toto je pozitívne hodnotové spojenie s prúdením sily Svetla, ktoré nám prinesie radosť, mier, povznesenie a vzostup.
Kto však bude mať len rúšku a čisté ruky, kto bude spĺňať len všetky hygienické kritériá, ale jeho myseľ nebude čistá a vnútorne sa nebude usilovať o nijaké hodnotové obrodenie, ten sa nedokáže pozitívnym spôsobom spojiť s prúdiacou silou Svetla Stvoriteľa, a to sa na ňom prejaví negatívnym spôsobom. Tým sa totiž stáva vysoko rizikovou osobou, ktorú môže súčasná vynútená duchovná očista zasiahnuť tragickým spôsobom.
Bezduchý materializmus už v dnešnej dobe nestačí! Už je treba očistiť a obrodiť svoje vnútro! Kto tak neučiní, vystavuje sa riziku, že skôr alebo neskôr môže byť v očistom dianí z tohto stvorenia odstránený.
Ľudia predsa vedeli, že takéto niečo raz príde! V Biblii boli predsa upozornení na to, že aj trpezlivosť Stvoriteľa má svoje hranice.
A zdá sa, že už je to tu! Zdá sa, že Pánovo Svetlo prichádza, aby to, čo v sebe ešte nesie svetlo posilnilo a povznieslo. A aby od toho, čo je Svetlu vzdialené, očistilo stvorenie.
A tak, ako už dnes žiaria svetlá lámp oveľa jasnejšie všade na Zemi, presne tak isto má Svetlo oveľa jasnejšie zažiariť aj vo vnútri ľudí. Aj v ich dušiach, srdciach a mysliach, v podobe vysokých a ušľachtilých cností.
Buď Svetlo za Zemi!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.